Fedor Gál > Blog

Po prečítaní kníh Za ZA a 1+1 (Gál-Zajac)sa mi niektoré otázky miešania kultúr zastrešené spoločným názvom "multikulturalizmus" zdali viac, iné menej jasné. Mal som však pocit, že by som niečo spoluautorovi týchto kníh F. Gálovi mal napísať na túto dosť dráždivú tému. Napísal som pár odstavcov a chcel som ich nejako ukončiť, nejako rozumne uzavrieť. Výsledok bol, že pribúdali ďalšie odstavce, až som tému nechal tak. Po čase som sa k rozpracovanej téme vrátil a predsa som sa pokúšal ju nejako rozumne uzavrieť. Nestalo sa. Po prečítaní tohto blogu začínam tušiť prečo. Nechcel som si pripustiť až tak rúhačskú myšlienku, ale ...
Pre istotu posielam F. Gálovi tú vec, ktorú zrejme nikdy "rozumne neuzavriem". Myslel som si, že na to nemám, aby som ju "rozumne uzavrel". F. Gál ma potešil, dal mi nádej: nemožno predsa rozumne uzavrieť vec, ktorá neexistuje! Alebo sa predsa len mýlim?
-

K multikulturalizmu, etnickým pohybom, ekonomickej migrácii
Môj pohľad na vec asi bude pre niekoho príliš jednoduchý. Ale nie som mladík so zapáleným internacionálnym sociálnym cítením, ktorý tvrdí, že by mu v bezprostrednom susedstve nevadili ľudia inej pleti. V konečnom dôsledku by nevadili ani mne. Len medzi kultúrami je príliš veľa rozdielov, ktoré ľudí iritujú. Príklad: Pracovali sme a žili sme v jednej krajine 5 rokov. Bývali sme v typickom činžiaku, obývanom výhradne cudzincami – diplomatickým personálom. Jedni naši susedia boli tmavšej pleti (z nemenovanej obrovskej krajiny), fajn ľudia, v byte mali úzkostlivo čisto, ale smeti vykladali pred dvere na chodbu. A bolo im jedno, že tá chodba je spoločná. Niekedy museli vrecká s odpadkami (väčšie kusy ani neboli vo vreckách) prekračovať, aby mohli vojsť do bytu. Toto bol dosť rušivý kultúrny rozdiel. A stačilo málo: prispôsobiť sa zvykom v krajine, kde žili.
Z uvedeného príkladu by sme mohli urobiť prostý záver: Prisťahovalci by sa mali prispôsobiť prinajmenšom všeobecným a verejným zvyklostiam a v súkromí by im nikto nemal brániť holdovať kultúre svojej. Do istej miery by teda mali splynúť s kultúrou hostiteľskej krajiny.
Jednoduché.
Naozaj jednoduché?

Na tomto mieste chcem poznamenať, že si uvedomujem, že problém multikulturalizumu je v podstate problémom akceptácie etnických menšín a etnickými menšinami nie sú iba prisťahovalci. Domnievam sa však, že ak v dnešnom svete vylúčime skupinu prisťahovalcov z tejto problematiky, prestane byť tento jav problémom, resp. bude problémom marginálnym.
Na konto často používaných klišé súvisiacich s multikulturalizmom musím poznamenať, že človek je síce tvor spoločenský, ale kultúrny rozvoj mu dal právo rozhodovať o tom, či bude mať rád hory, alebo roviny, trópy, alebo Škandináviu, svetovú kuchyňu, alebo kuchyňu maminu. Ja milujem kuchyňu svetovú, ale nedopustím na naše tradičné rodinné jedlá. Mám rád hory, ale milujem nížinu, kúpanie v lenivých zákrutách nížinných riek, cítim sa veľmi príjemne a bezpečne medzi poľami kde poletujú prepeličky, bažanty. To nie je básnenie, ja to mám naozaj rád a keby som si mal vybrať žiť trvale v Tatrách, alebo na východoslovenskej nížine, tak beriem to druhé. To je moja voľba a aj moje právo. A to napriek tomu, že väčšina ľudí básni o horách. Ja chápem tých, ktorí majú radi hory, ale v živote som stretol príliš veľa ľudí, ktorí nechápali, ako môžem mať rád rovinu. A tu kdesi (a to sme ešte iba medzi nami – gadžami) začína problém s porozumením, ktorý súvisí s toleranciou. Kde však je to spomínané klišé? Nuž tisíckrát som počul, že v rôznosti je krása, ale vôbec sa nezdôrazňuje, že aj homogénne je krásne. Krásna je pestrofarebná lúka, ale krásne sú aj vresoviská, alebo polia plné divých makov. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že to najdokonalejšie čo príroda vytvorila je vždy homogénne. Ovšem! Z určitého (rozlišovacieho) pohľadu.
Nebojme sa teda označiť niektoré názory za klišé a považujme za správnu doktrínu, že čiastočné kultúrne splynutie by vyriešilo celý kopec dnes neriešiteľných otázok. A k tomu vzájomnému obohacovaniu kultúr by malo dochádzať práve pri tom splývaní.
Ale ako túto jednoduchú vec robiť v živote? Kde je tá hranica, ktorá vymedzuje súkromné a oddeľuje ho od verejného? Viera je vec výsostne súkromná. Ale možno považovať mešitu v centre Londýna za výsostne súkromnú záležitosť? Dnes máme v každom staršom meste v Európe medzi historickými budovami synagógy. Sú prirodzenou súčasťou historického jadra každej staršej metropoly. Dnes to tak vnímame. Ale vnímali to tak obyvatelia týchto miest po všetky storočia? Vieme, že nie. Aby sa synagógy stali súčasťou historických centier starých miest, ľudstvo muselo prejsť značný kus cesty. A ešte (toť nedávno) sa synagógy búrali a páchali horšie veci.
Kde sú príčiny tohto prapodivného správania sa ľudí?
-

(pokračovanie)
Dôvody pre emigráciu z domova sú rôzne. Ak sú to dôvody ohrozujúce život jednotlivca, asi by mal mať právo na emigráciu a tak isto právo byť dôstojne prijatý a „ošetrený“ v cieľovej krajine.
Je takisto logické a správne, ak demokratický svet pracuje na tom, aby režimy, či vojny pred ktorými ľudia utekajú, sa zmenili a utečenci sa mohli vrátiť domov. Socialisticky založení ľudia síce tvrdia, že ide o vývoz americkej kultúry a presadzovanie našich záujmov v rozvojových krajinách (a radi dodávajú, že v záujme petrodolárov), ale v konečnom dôsledku ľudia utekajú tak či tak a ak utečenci majú právo na dôstojné prijatie v inej krajine, tak má tá iná krajina právo sa snažiť dosiahnúť zmenu tam, odkiaľ ľudia utekajú. To je dosť jasná doktrína, ktorá v prípade masovej emigrácie by mala byť doktrínou hodnou civilizačného vývoja v 21. storočí.
Takisto v konečnom dôsledku by všetci utečenci mali mať štatút dočasných utečencov a po dosiahnutí zmeny v materskej krajine by sa mali vrátiť domov. Nie som si však istý, či štatút dočasného utečenca je dostatočný dôvod na to, aby si títo napríklad v dočasne obývanej krajine stavali mešity.
Dočasnými utečencami sú aj ľudia utekajúci pre prírodnými živlami a ich následkami.
Najväčšia skupina utečencov (a pravidelná, neustávajúca) je však skupina ekonomických migrantov. Život jedného človeka je však príliš krátky na to, aby sa dosiahla želaná zmena v opúšťanej krajine a aby sa tento emigrant mohol vrátiť domov a dožiť svoj život v túženom blahobyte. Ak teda uznávam univerzálne právo človeka na dôstojnú existenciu, mám právo upierať mu slobodný presun tam, kde svoje ekonomické a životné ambície a potreby môže naplniť?
Sú to však iné kultúry. Kultúry sa síce môžu navzájom obohacovať, ale aj to obohacovanie musí prebiehať na porovnateľných styčných bodoch. Je fajn, keď si doma urobím skvelý kus-kus, dokonca by mi nevadilo ani to, keby mi k tomu ziapal muezín z mešity v susednej štvrti, aj keď bývam napríklad v Londýne, či Marseille. Je fajn cestovať po svete, s úžasom obzerať stavby tisícročných kultúr, ochutnávať rôzne jedlá a vôbec sa necítiť trapne, keď sa miestni obyvatelia úprimne zabávajú na tom, ako neviem jesť smažených chrobákov, alebo ako ma skrúti, keď do seba hodím pohár tequily. Takisto by som si so záujmom pozrel skupinu Sikhov v turbanoch pred bratislavským Carltonom, alebo Saudi Arabov a tešil by som sa, že si so záujmom Bratislavu prezerajú. Teda nevadilo by mi, keby sa presťahovali do môjho susedstva a robili tam presne to, čo doma. Ale ako dať do súladu ich predstavy a nariadenia vyplývajúce z koránu so zákonmi v hostiteľskej krajine? To je stále komlikovanejšia otázka etnického miešania a hľadania odpovede na otázku, čo s tým.
Z histórie vieme, že etnické diaspóry vznikali v rôznych krajinách z rôznych dôvodov. Grécki obchodníci kolonizovali kedysi južné oblasti dnešného Talianska a stavali mestá a chrámy podľa svojich kultúrnych zvyklostí. Z iných dôvodov a iným spôsobom sa šírili po svete židovské synagógy, katolícke kostoly... Libanonci, Arméni, Židia, Rómovia, Turci za Osmanskej ríše a Turci dnes – skrátka miešanie kultúr je historický fenomén, nie je to výdobytok globalizácie. Ale vždy si s tým história nejako poradila (ako – dobre, alebo zle, alebo veľmi zle - to už nekomentujem).
Ale dnes ide (presnejšie prejavuje sa, alebo presadzuje snaha) o vedomú reguláciu etnického miešania, reguláciu založenú na demokratických a humánnych princípoch a s tým ľudstvo skúsenosti nemá. Preto je to problém. Pravdepodobne by sa to však malo robiť tak, aby nenastal kultúrny šok, lebo potom ani prijímané etnikum, ani domáce etnikum nebude spokojné a šťastné a konfliktom sa nevyhnú. To sa v podstate vo vyspelom svete deje. Niekde sa to však „prepískne“ a je z toho sociálny konflikt veľkého rozsahu (viď dnešné Francúzsko), ale je to zároveň poučenie. Poriadne sa to „prepísklo“ trebárs v USA. Až tak, že z toho bola občianska vojna, veľmi krutá, veľmi dôsledná, s veľkým počtom obetí. A to „prepískutie“ sa dodnes nezahojilo: veľmi úspešne ho udržujú pri živote migračné vlny hispáncov ... Takže záver: v podstate sa nedeje nič dramatické, je to úplne legálny a normálny vývoj, len sa to nesmie „prepísknuť“. A ak sa to „prepískne“ konfliktné etniká sa navzájom „vytrestajú“.
Ako dedko od susedov u nás na chalupe hovorieva: „Asi to tak malo byť ...“ Alebo nie? Kedy nie? Ak to „vytrestanie“ prekročí nejakú všeobecne akceptovanú, alebo inú hranicu?
-