Mal manželku Oľgu, dcéru Janu a staručkých rodičov. Nepamätám na jediný prípad, že by na žiadosť o pomoc povedal nie. Nepamätám na jediný prípad, že by svoju robotu odflákol. Vedeli to zrejme aj jeho vrahovia.

Prvýkrát sme sa stretli, keď nastúpil ako dobrovoľník po novembri 1989 do právnej poradne Verejnosti proti násiliu. Mladý chalan vo svetri. V roku 1990 bol na návrh Verejnosti proti násiliu kooptovaný do Federálneho parlamentu. Patril tam medzi tých najlepších. Tesne pred rozpadom Českej a Slovenskej federatívnej republiky viedol Ústavný súd. Po rozpade štátu si založil privátnu prax. Jeho prípady patrili vždy k ostro sledovaným.

Poznal som ho zblízka a mal som ho rád. Zbohom kamarát. Oľga a Jana, úprimnú sústrasť.

P.S.
Spomienka na Ernesta: pozri: http://www.slovensko1989-90.sk/, kapitola 21. Budovanie právneho štátu.