je dátum, s ktorým mám každoročne trochu problém. Opakovať rok čo rok vety o tom, čo dal a čo vzal, je fakt namáhavé. Toho roku som sa z niekoľkých akcií vyzul a niektorých verejných vystúpení vzdal. Kratučký text som však pre pokoj vlastného svedomia napokon spísal a poslal do denníka SME. Vyjde zajtra (16. novembra). To budem s Martinom Hanzlíčkom práve v Košiciach premietať ukážky z nášho posledného spoločného filmového projektu. Na druhý deň sa v Bratislave stretnem s priateľmi. Naše rady za posledných 22 rokov riadne preriedli. A teraz už ten text: Krajina bez legiend, mýtov, symbolov a rituálov neexistuje. Prekračujú horizont všednodennosti a premosťujú životy generácií. Ide o to, aké legendy, mýty, symboly a rituály to sú. Sú aj také, pri ktorých človeka mrazí.

Legenda novembra 1989 je fajn. Je heroická, víťazná a patrí všetkým občanom tejto krajiny – Slovákom, Maďarom, Rómom… Košičanom, Šarišanom, Rusínom..., všetkým, pokiaľ sa jej dobrovoľne nevzdali, alebo sa tvária, že si nevšimli.

Mýtus, ktorý sa viaže na túto legendu, pomenoval Peter Zajac. Nazval ho teseovským mýtom. Stmelená skupina ľudí, pod Teseovým vedením porazila netvora a po naplnení svojej misie sa rozpŕchla na všetky svetové strany, každý svojou cestou.

Symboly by mali pripomínať konkrétne mená a tváre nositeľov legendy a mýtu. Václav Havel je dobré meno a dobrá tvár – dobrý symbol. Boli sme vtedy Československo a na vlastnú históriu zabúdajú iba fanatici, ignoranti a hlupáci.

A rituály sú tu od toho, aby sa nezabúdalo. Osobne dávam prednosť nezabúdaniu medzi ľuďmi, ktorí si dokázali celé tie roky zachovať vzájomnú priazeň a vzájomnú dôveru. Veľa ich nie je, ale sú to rovní ľudia, aj keď nerovnakých názorov.

A nebudú zabudnutí ani tí, ktorí sa nedožili: Anna Erdelyová, Tereza Grellová, Tono Hodál, Paľo Hoffmann, Jano Langoš, Peter Rašev, Jozef Roško, Andrej Sámel, Vlado Sládek, Slávo Stračár, Marcel Strýko, Milan Šimečka, Ernest Valko a mnohí ďalší skvelí ľudia.