Narodil sa roku 1900, utiekol pred komunizmom, Košice zostali mestom jeho mladosti, písal po maďarsky, nech žil kdekoľvek, zastrelil sa v roku 1989. Jeden z najvydávanejších autorov z nášho kultúrneho prostredia. Keby sa dožil slobody, možno by ho dnes slovenskí nacionalisti posielali za Dunaj. Citlivý človek, skvelý znalec ľudskej duše, prorok a svedok veľkého civilizačného zemetrasenia, ktoré sprevádzalo 20. storočie. Prvá kniha, ktorá u nás vyšla, sa tuším volala Košickí rodáci. Vyšla v NAPe (Dunajská streda). Potom sa mi dostali do rúk „Svíce dohořívají“ (Academia, Praha 2001), „Země, země...!“ (Academia, Praha 2004) a „Judita“ (Academia, Praha 2005).
„Judita“ ma očarila. Tri paralelné príbehy – dvaja „typickí“ predstavitelia predvojnovej buržoázie a takzvané dievča z ľudu menom Judita, ktoré neveriacky žasne nad “pánskym“ životným štýlom. Všade plno kníh, pravidelný tenis a manikúra, ranné čítanie novín, rituálne stolovanie, rozhovory o problémoch, ktorých vzťah k bežnému životu je neodhaliteľný, tie hory čačiek naukladaných vo vitrínach, ktoré musí oprašovať, ale nesmie ani jednu vyhodiť, pretože pripomínajú takú či onakú cestu, príbuzného, udalosť. Nevšímavosť k peniazom a súčasne ich dostatok… to všetko je pre slúžtičku Juditu obraz neznámeho vesmíru. Rada by do neho patrila. Rada by si odskúšala to nedeľné strihanie nechtov a obrusovanie stvrdnutej kože na pätách od pánka, ktorý vyzerá skoro ako „veľkomožný“ a pritom je vám „k službám, milosťpani“.
Paralelne sa odvíja fascinácia mladého Petra inakosťou Judity. Je to fascinácia jej svetom, ku ktorému prekultivovaní ľudia vyššej strednej vrstvy cítili nedefinovateľný rešpekt kombinovaný s výčitkami svedomia. Marika považuje tento záujem svojho milého o Juditu za výzvu k rezignácii („nebude mu predsa stáť v ceste“). Odchádza od svojej životnej lásky, aby zvyšok života prežila v osamelosti. Peter a Marika symbolizujú svet, po ktorom sa, čo nevidieť, zľahne zem. Svet ľudí, pre ktorých je vzdelanie štandardom, kultivované správanie a užitočná práca normou, láska zmyslom života.
Veril som Maraiovi každú vetu. Veril som, že Judita si z majetku Petrovej rodiny brala nie ako manželka a nevesta, ale ako slúžka, ktorá si z nadbytku svojich pánov odnáša do svojej komôrky „pár vecí na prilepšenie“ a mladý pán sa tvári, že to nevidí. Vojna napokon tento prepletenec rozotne a vymení role. V záverečnej sekvencii sa už stretáme s Petrom v americkej emigrácii kdesi v New Yorku. V bare, kde slúži Juditin posledný milenec Ede – samozrejme tiež Maďar, len nie intelektuál, ale jazzový bubeník a „drsný chlapík“. Je evidentné, že Peter neprišiel náhodou. Hľadal Juditu. Popili spolu, Peter si vypočul príbeh o tom, ako Judita dožila svoj život, a chystal sa odísť.
„Parkujete daleko, pane doktore?“
Zavrtěl hlavou, kuřácky zachrchlal. Chraptivě povídá:
„Já nemám auto. Jedu domů metrem.“
Řekl jsem pořádně nahlas:
„Mám auto hned tady za rohem. Nový. Hodím vás domů.“
„Ne,“ škytnul. „Metro je dobrý. Dojedu sám.“
Zařval jsem na něj:
„To by teda nešlo. Vás, pane doktore, hodím domů já, všivej proletář.“
…
„Oukej,“ povídá a přikejvnul. „Tak mě teda hoď domů, ty všivej proletáři.“
………………
Vobejmul jsem ho, takhle jsme si to namířili k východu. Mašírovali jsme, jak spolu můžou v hlubokým srozumění mašírovat jenom dva chlapi, co byli pod duchnou se stejnou ženskou. Vidíš, to je ta pravá demokracie.
Maraiove knihy sú nekrológom za sociálnou skupinou, ktorej – ako jasne vytušil – s príchodom druhej svetovej vojny zatrúbil umieračik. Áno, títo meštiaci, stredný stav, buržoázia… boli nositeľmi hodnôt, ktoré z Európy urobili mocnosť. Boli to ľudia produktívni a kreatívni, ľudia, ktorí čítali, podporovali umenie, venovali sa s plným nasadením svojej službe.
Narodil som sa po vojne, to znamená v čase, keď Maraiovi rodáci, pokiaľ prežili, zakladali nové existencie kdesi na Západe, alebo za morom od nuly. Naša rodina na Slovensku. Od začiatku, v paľbe 50-tych rokov, so znárodnenými majetkami, v školách, kde slovo buržoázia znamenalo smrteľného nepriateľa proletariátu a proletariát zase mýtického Prométhea.
Nedávno som o týchto pocitoch rozprával jednému svojmu slovenskému priateľovi v útulnej pražskej krčmičke na Betlémskom námestí. Pri slove „buržoázia“ sa mu tvár zmrštila do zhnusenej grimasy. Keď som sa zarazil, povedal: „To vieš, som ľavý.“ Nuž čo, ja nie som, ale sme kamaráti, hejže. Obaja sme vyrastali pod rovnakou ideologickou perinou.
Paralelne sa odvíja fascinácia mladého Petra inakosťou Judity. Je to fascinácia jej svetom, ku ktorému prekultivovaní ľudia vyššej strednej vrstvy cítili nedefinovateľný rešpekt kombinovaný s výčitkami svedomia. Marika považuje tento záujem svojho milého o Juditu za výzvu k rezignácii („nebude mu predsa stáť v ceste“). Odchádza od svojej životnej lásky, aby zvyšok života prežila v osamelosti. Peter a Marika symbolizujú svet, po ktorom sa, čo nevidieť, zľahne zem. Svet ľudí, pre ktorých je vzdelanie štandardom, kultivované správanie a užitočná práca normou, láska zmyslom života.
Veril som Maraiovi každú vetu. Veril som, že Judita si z majetku Petrovej rodiny brala nie ako manželka a nevesta, ale ako slúžka, ktorá si z nadbytku svojich pánov odnáša do svojej komôrky „pár vecí na prilepšenie“ a mladý pán sa tvári, že to nevidí. Vojna napokon tento prepletenec rozotne a vymení role. V záverečnej sekvencii sa už stretáme s Petrom v americkej emigrácii kdesi v New Yorku. V bare, kde slúži Juditin posledný milenec Ede – samozrejme tiež Maďar, len nie intelektuál, ale jazzový bubeník a „drsný chlapík“. Je evidentné, že Peter neprišiel náhodou. Hľadal Juditu. Popili spolu, Peter si vypočul príbeh o tom, ako Judita dožila svoj život, a chystal sa odísť.
„Parkujete daleko, pane doktore?“
Zavrtěl hlavou, kuřácky zachrchlal. Chraptivě povídá:
„Já nemám auto. Jedu domů metrem.“
Řekl jsem pořádně nahlas:
„Mám auto hned tady za rohem. Nový. Hodím vás domů.“
„Ne,“ škytnul. „Metro je dobrý. Dojedu sám.“
Zařval jsem na něj:
„To by teda nešlo. Vás, pane doktore, hodím domů já, všivej proletář.“
…
„Oukej,“ povídá a přikejvnul. „Tak mě teda hoď domů, ty všivej proletáři.“
………………
Vobejmul jsem ho, takhle jsme si to namířili k východu. Mašírovali jsme, jak spolu můžou v hlubokým srozumění mašírovat jenom dva chlapi, co byli pod duchnou se stejnou ženskou. Vidíš, to je ta pravá demokracie.
Maraiove knihy sú nekrológom za sociálnou skupinou, ktorej – ako jasne vytušil – s príchodom druhej svetovej vojny zatrúbil umieračik. Áno, títo meštiaci, stredný stav, buržoázia… boli nositeľmi hodnôt, ktoré z Európy urobili mocnosť. Boli to ľudia produktívni a kreatívni, ľudia, ktorí čítali, podporovali umenie, venovali sa s plným nasadením svojej službe.
Narodil som sa po vojne, to znamená v čase, keď Maraiovi rodáci, pokiaľ prežili, zakladali nové existencie kdesi na Západe, alebo za morom od nuly. Naša rodina na Slovensku. Od začiatku, v paľbe 50-tych rokov, so znárodnenými majetkami, v školách, kde slovo buržoázia znamenalo smrteľného nepriateľa proletariátu a proletariát zase mýtického Prométhea.
Nedávno som o týchto pocitoch rozprával jednému svojmu slovenskému priateľovi v útulnej pražskej krčmičke na Betlémskom námestí. Pri slove „buržoázia“ sa mu tvár zmrštila do zhnusenej grimasy. Keď som sa zarazil, povedal: „To vieš, som ľavý.“ Nuž čo, ja nie som, ale sme kamaráti, hejže. Obaja sme vyrastali pod rovnakou ideologickou perinou.