Začiatkom septembra 2009 mi prišiel mail od mladého národného socialistu Mateja. Nasledoval dialóg, ktorý pokračoval až do začiatku roku 2016. Celý rozhovor vydáva vydavateľstvo Absynt (https://absynt.sk/) pod názvom „Cez ploty“. Fragmenty dialógu som publikoval v Denníku N.

Neuveriteľné, Matej, čo ja som sa natrápil s textom o búraní a prekračovaní „plotov“. Prerábal som ho do aleluja. Furt som mal pocit nadbytočného pátosu, nepresných slov, akéhosi bľabotania. A to som si myslel, že ide o moju životnú tému. No nič, tu je posledná verzia:

Cez ploty

Zdá sa, ako keby Sýria, Líbya, Afganistan..., Turecko, Rusko, Ukrajina... boli rovno za humnami. Migranti a utečenci, mŕtvi a ranení, devastované mestá a dediny, bojovníci a „bojovníci“, teror a protiteroristické akcie..., hystéria, strach, neistota. Duch doby?

Ploty, hranice, bariéry medzi „nami“ a „nimi“ sú pociťované ako skutočnosť. Pričinením politikov, médií, vojnových konfliktov, migračných a ekonomických problémov čoraz skutočnejšia. Ľudia v mojom veku myslia pritom predovšetkým na deti a vnúčatá. A trable každodenné. Zrkadlo, ktoré nastavujem sám sebe?

Hovorím si: dobré by bolo, keby aspoň tie vnúčatá mali fyzickú a psychickú odolnosť (napríklad nácvikom bojových umení), jazykovú výbavu (vedľa angličtiny aj trocha čínštiny), remeslo, ktoré nepozná hranice, a zbalený ruksak. A skromnosť, samozrejme.

Svet budúcnosti – zdá sa mi – bude patriť pútnikom medzi plotmi, hranicami, bariérami, medzi „nami“ a „nimi“. A nemusia to byť rovno potulky fyzické. Niekedy stačí aj rozhovor, dialóg, komunikácia z očí do očí. Je to poučné. Nehovoriac o tom, že udrieť spolustolovníka býva väčší problém ako strieľať na diaľku. Ilúzia?

Nezabudnem na niektoré rozhovory s ľuďmi, ktorí nemajú radi Židov, Rómov, imigrantov, pravičiarov, ľavičiarov, liberálov, kapitalistov, socialistov, Rusákov, Amíkov, národniarov, kozmopolitov... inakších. Najradšej však počúvam takých, ktorí skúsili, čo ja nie – či vo vede, pri gastarbajtrovaní v Londýne, v ďalekom ašráme, v base, v gete, kdesi v epicentre vojnových, humanitárnych a prírodných katastrof či v „no go“ perifériách... alebo pri rozmanitých životných karamboloch.

Privátne žijem predovšetkým v uzavretých komunitách – priateľských, rodinných, záujmových, profesijných. Hádame sa síce odušu, ale je to „medzi nami“. Vzrušenie do rána vyprchá. Na druhý deň sme opäť zamestnanci alebo zamestnávatelia, rodičia, súrodenci, susedia, občania, blížni – trápia nás všednodenné problémy a vlastné traumy.

Napokon, veď už aj to písanie samo osebe je zase predovšetkým o dialógu, komunikácii, cibrení mysle, sebaspytovaní. Iba tých trollov keby nebolo toľko a ľudí, ktorí síce majú telo, myseľ, dušu i meno, ale o dialógu nemôže byť reč. Plot, kam sa len pozrieš.

Fedor

****

No, bavíš sa evidentne tiež tým, čím ja, sociálne exkurzie – hotová exotika, niekde sa človek nedostane (proste nemá správnu farbu kože, vek, pohlavie, vyzerá ako policajt... a nieto kde sa posťažovať na diskrimináciu...), ale aj tak je to výlet, čo napĺňa podnetmi za predpokladu, že človek má otvorené oči a nemá ideologické okuliare.

Ďakujem za knihu (Pawel Smolenski: Šče ne vmerla i ne vmre. Rozhoovor s Jurijom Andruchovičom. Absynt 2015), zhltol som ju, veľmi čítavé, triezvy pohľad (démonizovanie Ruska a veci okolo chápem – veď sú vo vojne –, ale nezdieľam). Slzil som pri ukrajinskej hymne (... zgynu nasi vorozenki jak rosa na slunci, zapanujeme sami bratia...) a biede a tragédii roky pred Majdanom. Len dúfam, že sú v tej knihe prehnané ukrajinské nádeje ohľadom Európy... tu určite neleží spása. A najlepší vtip zdôrazňujúci ukrajinskú biedu: Poliaci ich chcú kolonizovať. Fakt má každý druhý Poliak pred očami mapu zo 17. storočia, keď Poľsko-litovská únia bola od Baltského po Čierne more.

Domáce správy: 1. V Mašličkove zmrzlo dievčatko., 2. V Mašličkove zhorel chlapček. Mašličkovo je osada, čo vyrástla pri Luníku IX z ľudí deložovaných z paneláku, ktorý sa búral kvôli statike. Je tam rok či dva... nie sú to prví mŕtvi. Peňazí je dosť. Moji bohatí kamaráti si svoju charitu odbíjajú psími útulkami. Nikto ich nevyfajčí, ak by pomáhali sociálnym prípadom – nehovoriac o tom, že ľudia viac smrdia a vedia rozprávať.

Mečiar ako otec moderného nacionalizmu. Pripomeň mi: kto tu bol priposratý, že sa tu objaví po prevrate nejaká HSĽS, a bol rád, keď to ostalo pri HZDS? Apropo: páčilo sa mi, ako sa z času na čas púšťali v parlamente do Mečiara (amnestie, únosy...) a jemu stačilo spomenúť, že píše pamäti, doma má isté cédečko, a hneď bolo ticho.

3 možnosti: baviť sa, nebaviť sa alebo bojovať. Kam sme sa to dopracovali, ak sa v prípade boja automaticky predpokladá, že sa musíme zabíjať (upiecť ho v oleji pred vlastnou rodinou a potom pred svetom vyhlásiť, že chcel vypichnúť oči všetkým šteniatkam). Žiadny konštruktívny súboj ideí, zástupné problémy, propaganda, trollovanie, agresívne kŕče... Lebo kiež by boli rozdelené línie a mali by sme barikády, za ktoré sa dá postaviť, aspoň by sa situácia vyjasnila. Ale ako sa vyhnúť tomu, že človek skončí ako niečí užitočný idiot vo svete, kde sa rozhodnutia neuskutočňujú v parlamente, ale pri kokakole, na jachte...?

Ja viem jazyky, učím sa nové, mám remeslo (počítače), uživím sa aj rukami, brániť sa viem, čo-to vydržím (strádanie, hlad...), jednoducho to nie je žiadny ideál – môcť utekať. Nebyť tej holandčiny (už sa ju naučím, keď som s tým začal), tak idem zasa niekam inam, azda aj do toho strašného Ruska by som sa chcel na rok až dva pozrieť. Dostal som ponuku robiť vo volebnom štábe... Nechcem tu byť vo volebnom roku, lebo mi dočista jebne.

Matej

Ilustračné texty z knihy "Cez ploty" vychádzajú paralelne v Denníku N