Obdobie po Novembri 89 prinieslo nevídané obohatenie slovníka bežnej komunikácie. Obzvlášť dynamický je jeho rozvoj – od nevidím do nevidím - vďaka internetu. Tam, kde kedysi stačilo zopár jadrných slov ako k...t, alebo p..a, dnes sme svedkami, najmä v politickom diskurze, košatej ideologizácie. Stačí byť tri centimetre doľava od stredu a ste neomarxista, tri centimetre doprava a ste fašista. V pozadí je, tak sa mi zdá, široké spektrum ventilovania osobných strachov, úzkostí a mindrákov. Žena v hidžábe, alebo tmavší migrant je teroristka, terorista, Róm je nefachčenko a tak podobne. Vďaka anonymite sa mnohým rozviazali ústa. Ja už, napríklad, bývam na diskusných fórach pod svojimi videami na YouTube prašivý, špinavý židák, satan a kadečo podobné. Z hľadiska liberálneho pohľadu na svet ide jednoznačne o prekročenie hraníc dovoleného.

Bolo to pomerne skoro po Novembri 89, keď Ján Čarnogurský prekvapil konštatovaním, že po komunizme tu máme nového, naozaj nebezpečného, nepriateľa – liberalizmus. Považoval som to vtedy za úlet. Prešlo tridsať rokov a nestačím sa čudovať – od Mečiara, Klausa, Zemanovho Ovčáčka až po Fica, Okamuru, Kotlebu, Harabína..., ich hovorcov a nasledovníkov. A to som vyberal výhradne z domáceho rybníka a aj to z voleja. Čo proti tomu liberalizmu majú? Veď je to politická ideológia, ktorá má v rodnom liste aj férové spolužitie rozmanitých hodnotových systémov vedľa seba. Teda až na také, ktoré vedľa seba nestrpia vôbec nikoho, alebo sami propagujú násilie, či sú násilnícke. Však sa pozrite do nejakého slovníka na vznik a vývoj tohto pojmu.

Jedno z možných vysvetlení vychádza s odvekého strachu a nenávisti voči všetkému inakšiemu. A keďže oni tí liberáli voči inakosti akosi nič nemajú, pokiaľ neprekračujete hradby zákona, tak od nich nečakajte, že vás zbavia vlastných úzkostí a nepriateľa do ktorého si ich projektujete.

Dejiny oplývajú množstvom príkladov, kam vedie sektárska náboženská a politická vášnivosť. V extrémnych prípadoch valcuje mlčiacu väčšinu až pokiaľ sa z nej nestane pritakávajúci dav. Intenzita pritakávania je podporovaná sankciami proti „kacírom“. Čím sú tvrdšie, tým masívnejší je súhlas s doktrínou a aparátom, ktorý dohliada na jej plnenie. V našich moderných dejinách to skončilo napríklad kolaboráciou s nacistickým Nemeckom počas Vojnového Slovenského štátu a takmer stopercentnou účasťou vo voľbách za komunizmu, pri ktorých sme, až na naozaj ojedinelé výnimky, súhlasili s vedúcou úlohou Komunistickej strany, čiže aj s politickými popravami, gulagmi, perzekúciami, cenzúrou... a neslobodou, samozrejme.

Naozaj netuším, čo čaká Zuzanu Čaputovú keď sa ujme role prezidentky. Cesta ružovou záhradou to nebude. Ak by však mal byť kameňom úrazu jej liberalizmus, treba baliť "plnú poľnú". Nešlo by už totiž o jeden politický pojem či názor, ale rovno o demokraciu. Myslím liberálnu demokraciu. O jej neliberálne verzie niet prečo stáť. Vo Wikipedii sa v tejto súvislosti píše: Neliberálna demokracia je novodobý pojem pre označenie situácie v krajine, v ktorej sa síce konajú slobodné voľby, ale rozsah uplatňovania občianskych práv je na úrovni, ktorá nedovoľuje poznať a kontrolovať záujmy a rozhodovanie volených zástupcov. Týmto pojmom sa označuje napríklad aj vláda Vladimíra Mečiara na Slovensku v 90. rokoch 20. storočia. Na záver podotýkam, že cesta od liberálnej demokracie nevedie k demokracii bez prívlastkov, ale rovno do r..i, aby som sa vrátil k slovníku, ktorý používam v bežnom živote, keď vnúčatá spinkajú.

Písané pre Denník N (neredigovaná verzia)