„Dnes žijeme v novej ideologickej ére, definovanej rozdielom medzi ľuďmi, ktorí prijímajú svet väčšej otvorenosti v obchode, technológiách a migrácii, a medzi tými, ktorí chcú viac bariér, ochrany a obmedzení.
Budúce politické strany sa zrejme budú formovať na základe tohto rozdelenia“, hovorí Zakaria (https://dennikn.sk/1576755/koniec-najuspesnejsej-strany-sveta/?ref=tit).
O aké rozdelenie politík však naozaj ide? Pribúda politických strán a politických vodcov, ktorí sa iba vezú na vlnách negatívnych emócií (úzkosť, strach, neistota). To v lepšom prípade. V horšom nimi sami infikujú spoločnosť a súčasne sa pasujú do role kazateľov, ktorí šíria vieru o ceste k lepším zajtrajškom. Veriaci počúvajú predovšetkým na argumenty, ktoré potvrdzujú ich presvedčenie. Horšie je, keď do sporov vstupujú osobné a skupinové záujmy, ktoré sú motivované korytami a prebendami, čo nie je až tak neobvyklý úkaz. Boli, sme a budeme s ním konfrontovaní neustále. Teda, neustále – pokiaľ prežije to, čomu hovoríme liberálna demokracia. Neliberálna si to s nami rozdá inakvejšie.
Kritická hranica je tam, kde ide o existenčné a existenciálne istoty. Keď k nej dokráčame, muži začínajú baliť plnú poľnú. V posledných tridsiatich rokoch sme v takejto situácii neboli. To však neznamená, že netreba byť v strehu. Hlásatelia hesiel „Za Boha a za národ“ a „Nič než národ“ síce vymenili rovnošaty za civilnejšie oblečenie, ale nie ideológiu.
Pravda a láska je ironizovaná a jej nositelia sú označovaní za „slniečkárov“ a „kaviarnikov“. Václav Havel sa kedysi prekvapene spýtal: „A oni sú nebodaj lžinenávistníci?“ Nuž, nie všetci, a nie vždy. Kľúčová otázka znie, či po prekročení kritickej hranice už nebude neskoro. Potom nám už žiadna filozofia, politológia, dialóg, nepomôžu, a je čas naozaj baliť plnú poľnú.
Stará múdrosť hovorí, že dobre je vtedy, keď nepotrebujeme hrdinov. Možno by sa dalo dodať: Vzoprieť sa a riskovať v mierových časoch je niekedy ťažšie, ako v kritických situáciách. A pamätať, že najpočetnejšie obete sú zväčša spomedzi detí a žien, je dobrá motivácia. Akurát hrdinovia sú úzky profil.
Pred tridsiatimi rokmi málokto tušil, že aj po nacizme a komunizme hrozí riziko, že národ sa opakovane stane pre dosť ľudí „svätým grálom“ a štát dojnou kravou. To je naozaj tak ťažké pochopiť, že planéta Zem je jedna pre všetkých, že národ je kultúrny konštrukt (ľudský výmysel), štát servisná inštitúcia a politici jej, nami platení, zamestnanci?
Mnohí z tých, čo prežili vojnu, komunizmus a dočkali sa Novembra 1989 vnímajú rozdiel medzi uzavretou a otvorenou spoločnosťou, medzi liberálnou a neliberálnou demokraciou, vrátane kravincov, ktoré lemujú celú tú cestu, až po „tu a teraz“. Tí, čo sa narodili neskôr, by sa mali skloniť k zemi s otvorenými očami a čuchnúť si. Aj takto sprostredkovaný zážitok je užitočný.
Užitočný hlavne pre poznanie, že heslá ako „Za Boha a za národ“, „Nič než národ“... smrdia a sú od krvi. Páchateľmi boli zväčša zbabelci a prospechári. Hrdinovia málokedy prežili. Umierali v aktívnom odpore proti neslobode a nedôstojnému životu. Za pravdu a za lásku. Hrdinstvom nie je prežiť všetko, ale riskovať všetko.
Písané pre Denník N
O aké rozdelenie politík však naozaj ide? Pribúda politických strán a politických vodcov, ktorí sa iba vezú na vlnách negatívnych emócií (úzkosť, strach, neistota). To v lepšom prípade. V horšom nimi sami infikujú spoločnosť a súčasne sa pasujú do role kazateľov, ktorí šíria vieru o ceste k lepším zajtrajškom. Veriaci počúvajú predovšetkým na argumenty, ktoré potvrdzujú ich presvedčenie. Horšie je, keď do sporov vstupujú osobné a skupinové záujmy, ktoré sú motivované korytami a prebendami, čo nie je až tak neobvyklý úkaz. Boli, sme a budeme s ním konfrontovaní neustále. Teda, neustále – pokiaľ prežije to, čomu hovoríme liberálna demokracia. Neliberálna si to s nami rozdá inakvejšie.
Kritická hranica je tam, kde ide o existenčné a existenciálne istoty. Keď k nej dokráčame, muži začínajú baliť plnú poľnú. V posledných tridsiatich rokoch sme v takejto situácii neboli. To však neznamená, že netreba byť v strehu. Hlásatelia hesiel „Za Boha a za národ“ a „Nič než národ“ síce vymenili rovnošaty za civilnejšie oblečenie, ale nie ideológiu.
Pravda a láska je ironizovaná a jej nositelia sú označovaní za „slniečkárov“ a „kaviarnikov“. Václav Havel sa kedysi prekvapene spýtal: „A oni sú nebodaj lžinenávistníci?“ Nuž, nie všetci, a nie vždy. Kľúčová otázka znie, či po prekročení kritickej hranice už nebude neskoro. Potom nám už žiadna filozofia, politológia, dialóg, nepomôžu, a je čas naozaj baliť plnú poľnú.
Stará múdrosť hovorí, že dobre je vtedy, keď nepotrebujeme hrdinov. Možno by sa dalo dodať: Vzoprieť sa a riskovať v mierových časoch je niekedy ťažšie, ako v kritických situáciách. A pamätať, že najpočetnejšie obete sú zväčša spomedzi detí a žien, je dobrá motivácia. Akurát hrdinovia sú úzky profil.
Pred tridsiatimi rokmi málokto tušil, že aj po nacizme a komunizme hrozí riziko, že národ sa opakovane stane pre dosť ľudí „svätým grálom“ a štát dojnou kravou. To je naozaj tak ťažké pochopiť, že planéta Zem je jedna pre všetkých, že národ je kultúrny konštrukt (ľudský výmysel), štát servisná inštitúcia a politici jej, nami platení, zamestnanci?
Mnohí z tých, čo prežili vojnu, komunizmus a dočkali sa Novembra 1989 vnímajú rozdiel medzi uzavretou a otvorenou spoločnosťou, medzi liberálnou a neliberálnou demokraciou, vrátane kravincov, ktoré lemujú celú tú cestu, až po „tu a teraz“. Tí, čo sa narodili neskôr, by sa mali skloniť k zemi s otvorenými očami a čuchnúť si. Aj takto sprostredkovaný zážitok je užitočný.
Užitočný hlavne pre poznanie, že heslá ako „Za Boha a za národ“, „Nič než národ“... smrdia a sú od krvi. Páchateľmi boli zväčša zbabelci a prospechári. Hrdinovia málokedy prežili. Umierali v aktívnom odpore proti neslobode a nedôstojnému životu. Za pravdu a za lásku. Hrdinstvom nie je prežiť všetko, ale riskovať všetko.
Písané pre Denník N