Opakovane tvrdím, že nacionalizmus je rakovina moderného veku.
A čo sionizmus? Židia majú výnimku?
Nemajú! Rovnako ich nepovažujem za vyvolený národ.
A to si žid?
Som.
A čo konkrétne máš proti nacionalizmu?
Iba sa opakujem, čo zaznelo mnohokrát, z mnohých úst a rôznym spôsobom – od mytológie, archetypálnych strachov a úzkostí, potreby obetného baránka, nedôvery k inakosti plus politika a kadečo. Holokaust, ako som dúfal, mohol byť míľnik. Nebol.
A nemôžu si za to židia samotní?
A mohli nebyť židmi? Mnohí chceli, asimiláciou, náboženskou konverziou..., ale nepomohlo im to.
Aj ty si tak chcel?
Áno.
No a?
Ani mne to nepomohlo, až som napokon prijal svoj údel.
Aj údel židovského nacionalistu?
Nie. Stále verím, že ľudskosť je naša univerzálna vlastnosť a vyčleňovanie sa zo sveta ľudských bytostí je zlé.
Ale veď hovoríš, že si žid a prijal si svoj údel.
Áno, som človek a žid súčasne. Som však súčasne aj Slovák, občan Českej republiky, bývalý politik, sociológ, starec, manžel, otec, starý otec, Pražák zo Žižkova...
Všeobecne to platí napríklad aj pre Palestínčana, kohokoľvek. Alebo nie?
Platí.
Čo s tým?
Budeme umierať za svoje odlišnosti a práva na svoje odlišnosti až do konca vekov.
Neexistuje iná cesta?
Existuje. Napríklad doktrína univerzálnych ľudských práv, alebo kultúra nenásilia.
Toto je cesta?
Áno – bez konca.
Bez konca?
Áno, pretože stret nacionalizmu (kmeňa, národa, národného štátu) s konceptom univerzálnych ľudských práv je neriešiteľná morálna dilema.
Morálna?
Áno.
Pre všetkých?
Kdeže, iba pre tých, ktorí ju uznávajú ako morálnu dilemu.
Koľko ich je?
Menšina.
Ešte raz a naozaj: Čo s tým?
Z môjho hľadiska: bojovať za koncept univerzálnych ľudských práv pre pestrú škálu existujúcich identít, nenásilnými prostriedkami až do konca.
A tým koncom bude?
Koniec ľudských bytostí, ako ich poznáme.
Čo ich nahradí?
Iné ľudské bytosti, alebo iné živé bytosti, alebo umelá inteligencia, alebo...
A dovtedy?
Ako som povedal: bojovať.
A nezdá sa ti, že tvoje vnúčatá o takýto svet nestoja?
Som si istý, že o to nestoja.
Ešte raz a naposledy: Čo s tým?
Učiť deti bojovať a ctiť si ľudské práva a kultúru nenásilia.
Bojovať bez násilia?
Bojovať a neprehrať. Presnejšie: nevzdať to. Formy sú pestré, násilie je jednou z nich, keď všetky ostatné zlyhajú. Výber je situačný.
A čo tá tvoja osobná morálka?
Moralizovaním sa z toho nevykecám.
Nech to stojí, čo to stojí?
Som takmer štatistickou jednotkou z množiny obetí, ktoré prežili holokaust. Mnohí v tom čase obetovali seba, aby zachránili iných. A áno, bolo to už dávno, stále však platí: Obzri sa za svojím životom, a je jedno, či dlhým alebo krátkym. A uvidíš cestu, po ktorej si kráčal. Hlavne však: neprehrať neznamená prežiť.
Povedal si – obetí?
Uff, to slovo nemám rád. Pojem a problém obete je súčasť slovníka všetkých kultúr predovšetkým v troch významoch: 1) ako „úlitba“ vyššej moci a autorite (predovšetkým ako prosba o ochranu, výraz vďaky, prejav úcty…, ale aj – ako hovorí môj priateľ, psychiater Peter Pothe – upozornenie pre narcistické povahy, že tu je čosi väčšie ako „ja“, 2) ako výraz pre tých, ktorých postihlo násilie typu genocídy, pogromu…, 3) ako vôľa a fakt, že sme schopní sa pre čosi, alebo kohosi obetovať. A keďže som bol v tomto rozhovore osobný, podotýkam, že hovorí preživší holokaust, aktívny účastník Novembra 89, aktivista za práva menšín, autor textov, filmov..., ktorý sa nepovažuje za obeť nikoho a ničoho, okrem vlastných karambolov. Vlastne aj môj tieň, s ktorým som viedol tento dialóg, je
mojím alter egom.
Post scriptum
Univerzalistické nároky veľkých, zväčša monoteistických náboženstiev, politických ideológií, vízií duchovných vodcov, narážajú na partikulárne záujmy zástupov veriacich. Ich nenásilná koexistencia je odveký problém. Proti nim stojí konkurenčný koncept nacionalizmu a národného štátu. Nenásilná koexistencia národných štátov, ktoré držia pohromade vďaka jazyku, územiu a zdieľanej kultúre, je na tom podobne – odveký problém. Obzvlášť v preľudnenom a globalizujúcom sa súčasnom svete na sude s pušným prachom, ktorý je mixom klimatických zmien, demografických trendov, existujúceho zbrojného potenciálu, asymetrického rozdelenia hmotných statkov a podobne. Myslím si a verím, že svet nikdy nebol a ani nebude taký, akým by ho človek chcel mať. Dôležitá je predstava, ktorú nosíme v sebe a spôsob, akým si ju „spredmetňujeme“ na ceste životom. Navigáciou je osobná a zdieľaná identita – sčasti biologicky a evolučne determinovaná, sčasti nadobudnutá prenosom, sčasti formovaná situačne „tu a teraz“, a sčasti iba „slepo“ manifestovaná (občas až do roztrhania tela). Slovo situačne obsahuje, samozrejme, mikro a makrospoločenský kontext a ten zase všadeprítomné hierarchie moci.
Uverejnené v Denníku Postoj: https://www.postoj.sk/84836/ja-a-moj-tien-sa-rozpravaju
A čo sionizmus? Židia majú výnimku?
Nemajú! Rovnako ich nepovažujem za vyvolený národ.
A to si žid?
Som.
A čo konkrétne máš proti nacionalizmu?
Iba sa opakujem, čo zaznelo mnohokrát, z mnohých úst a rôznym spôsobom – od mytológie, archetypálnych strachov a úzkostí, potreby obetného baránka, nedôvery k inakosti plus politika a kadečo. Holokaust, ako som dúfal, mohol byť míľnik. Nebol.
A nemôžu si za to židia samotní?
A mohli nebyť židmi? Mnohí chceli, asimiláciou, náboženskou konverziou..., ale nepomohlo im to.
Aj ty si tak chcel?
Áno.
No a?
Ani mne to nepomohlo, až som napokon prijal svoj údel.
Aj údel židovského nacionalistu?
Nie. Stále verím, že ľudskosť je naša univerzálna vlastnosť a vyčleňovanie sa zo sveta ľudských bytostí je zlé.
Ale veď hovoríš, že si žid a prijal si svoj údel.
Áno, som človek a žid súčasne. Som však súčasne aj Slovák, občan Českej republiky, bývalý politik, sociológ, starec, manžel, otec, starý otec, Pražák zo Žižkova...
Všeobecne to platí napríklad aj pre Palestínčana, kohokoľvek. Alebo nie?
Platí.
Čo s tým?
Budeme umierať za svoje odlišnosti a práva na svoje odlišnosti až do konca vekov.
Neexistuje iná cesta?
Existuje. Napríklad doktrína univerzálnych ľudských práv, alebo kultúra nenásilia.
Toto je cesta?
Áno – bez konca.
Bez konca?
Áno, pretože stret nacionalizmu (kmeňa, národa, národného štátu) s konceptom univerzálnych ľudských práv je neriešiteľná morálna dilema.
Morálna?
Áno.
Pre všetkých?
Kdeže, iba pre tých, ktorí ju uznávajú ako morálnu dilemu.
Koľko ich je?
Menšina.
Ešte raz a naozaj: Čo s tým?
Z môjho hľadiska: bojovať za koncept univerzálnych ľudských práv pre pestrú škálu existujúcich identít, nenásilnými prostriedkami až do konca.
A tým koncom bude?
Koniec ľudských bytostí, ako ich poznáme.
Čo ich nahradí?
Iné ľudské bytosti, alebo iné živé bytosti, alebo umelá inteligencia, alebo...
A dovtedy?
Ako som povedal: bojovať.
A nezdá sa ti, že tvoje vnúčatá o takýto svet nestoja?
Som si istý, že o to nestoja.
Ešte raz a naposledy: Čo s tým?
Učiť deti bojovať a ctiť si ľudské práva a kultúru nenásilia.
Bojovať bez násilia?
Bojovať a neprehrať. Presnejšie: nevzdať to. Formy sú pestré, násilie je jednou z nich, keď všetky ostatné zlyhajú. Výber je situačný.
A čo tá tvoja osobná morálka?
Moralizovaním sa z toho nevykecám.
Nech to stojí, čo to stojí?
Som takmer štatistickou jednotkou z množiny obetí, ktoré prežili holokaust. Mnohí v tom čase obetovali seba, aby zachránili iných. A áno, bolo to už dávno, stále však platí: Obzri sa za svojím životom, a je jedno, či dlhým alebo krátkym. A uvidíš cestu, po ktorej si kráčal. Hlavne však: neprehrať neznamená prežiť.
Povedal si – obetí?
Uff, to slovo nemám rád. Pojem a problém obete je súčasť slovníka všetkých kultúr predovšetkým v troch významoch: 1) ako „úlitba“ vyššej moci a autorite (predovšetkým ako prosba o ochranu, výraz vďaky, prejav úcty…, ale aj – ako hovorí môj priateľ, psychiater Peter Pothe – upozornenie pre narcistické povahy, že tu je čosi väčšie ako „ja“, 2) ako výraz pre tých, ktorých postihlo násilie typu genocídy, pogromu…, 3) ako vôľa a fakt, že sme schopní sa pre čosi, alebo kohosi obetovať. A keďže som bol v tomto rozhovore osobný, podotýkam, že hovorí preživší holokaust, aktívny účastník Novembra 89, aktivista za práva menšín, autor textov, filmov..., ktorý sa nepovažuje za obeť nikoho a ničoho, okrem vlastných karambolov. Vlastne aj môj tieň, s ktorým som viedol tento dialóg, je
mojím alter egom.
Post scriptum
Univerzalistické nároky veľkých, zväčša monoteistických náboženstiev, politických ideológií, vízií duchovných vodcov, narážajú na partikulárne záujmy zástupov veriacich. Ich nenásilná koexistencia je odveký problém. Proti nim stojí konkurenčný koncept nacionalizmu a národného štátu. Nenásilná koexistencia národných štátov, ktoré držia pohromade vďaka jazyku, územiu a zdieľanej kultúre, je na tom podobne – odveký problém. Obzvlášť v preľudnenom a globalizujúcom sa súčasnom svete na sude s pušným prachom, ktorý je mixom klimatických zmien, demografických trendov, existujúceho zbrojného potenciálu, asymetrického rozdelenia hmotných statkov a podobne. Myslím si a verím, že svet nikdy nebol a ani nebude taký, akým by ho človek chcel mať. Dôležitá je predstava, ktorú nosíme v sebe a spôsob, akým si ju „spredmetňujeme“ na ceste životom. Navigáciou je osobná a zdieľaná identita – sčasti biologicky a evolučne determinovaná, sčasti nadobudnutá prenosom, sčasti formovaná situačne „tu a teraz“, a sčasti iba „slepo“ manifestovaná (občas až do roztrhania tela). Slovo situačne obsahuje, samozrejme, mikro a makrospoločenský kontext a ten zase všadeprítomné hierarchie moci.
Uverejnené v Denníku Postoj: https://www.postoj.sk/84836/ja-a-moj-tien-sa-rozpravaju