Vďačím Andrejovi Bánovi za spôsob, akým reagoval na to, že som vrátil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, keď dostali rovnaké vyznamenanie traja ľudácki aktivisti z čias fašistickej vojnovej Slovenskej republiky.
Mám k tejto téme tri osobné poznámky.
Prvá poznámka: Pri všetkých sympatiách, ktoré mám k pani prezidentke Zuzane Čaputovej pochybujem, či by priznala chybu, keby nezazneli polemické a kritické hlasy historikov. Navyše, nešlo o jej osobu, ale o pozíciu a rolu, ktorú v slovenskej spoločnosti, z titulu svojej funkcie, zastáva. Nechtiac prispela k traumatizujúcemu pokračovaniu dodnes nevyriešenej témy vojnovej Slovenskej republiky a jej prezidenta Jozefa Tisu. Bol to zločinný režim a má na svedomí kolaboráciu s nacistickým Nemeckom, vrátane holokaustu a potlačenia Slovenského národného povstania. Ide o zločiny z kriminálneho, politického, morálneho i metafyzického hľadiska. Je to vina, ktorá trvá.
Druhá poznámka: Nevyriešená trauma na duši slovenského národa z neho robí „postihnutého“ člena spoločenstva krajín nášho civilizačného okruhu. Pretlak infantilných osobností vo vrcholovej politike, a nadužívanie silných slov vo verejnom diskurze, je iba viditeľný dôsledok. Kritický je nedostatok mienkotvorných elít, ktoré by dokázali zmeniť smutný, až tragikomický obraz podoby tváre slovenského národa v zrkadle dejín. Základný problém však spočíva v tom, že odpusteniu by malo predchádzať priznanie vlastnej viny. Prázdnym mlátením slamy sa z kolektívneho mindráku, úzkosti, neistoty a periférnosti nevymotáme.
Tretia poznámka: Rozdiel medzi nezáväzným moralizovaním a morálnym správaním je podstatný. Avšak - podľa ktorej morálky? Ilustráciou nech je spomenutý akt „vyznamenávania“. Aj ja mám svoje zlyhania. Keď mi volali v roku 2018 z prezidentskej kancelárie, že dostanem vyznamenanie, povedal som, že z rúk Andreja Kisku mi bude cťou. Prijal som Rad Ľudovíta Štúra, ktorý je v mojich očiach (!) otec slovenského nacionalizmu a antisemita. Hovorí zo mňa skúsenosť „veterána“, ktorý zažil organizovanú adoráciu jeho mena pod zástavou spolkov typu Štúrova spoločnosť, Matica slovenská..., začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Považujem totiž sakralizáciu deštruktívnych národných mýtov a symbolov za podstatnú príčinu najkrvavejších peripetií moderného veku.
A napokon: morálny chaos, ktorý vnímam na Slovensku, by mi za inak štandardných pomerov pripadal „iba“ kuriózny. Keďže sme však svedkami, ako sa nám pred očami a v priamom prenose odohráva genocída, ktorú páchajú ruskí Slovania proti Slovanom z Ukrajiny v mene mýtu o „Veľkom Rusku“ („Slovanskej vzájomnosti“) je čas odhodiť vražedné mýty do odpadkov. Bolo by dobre, keby sa tam ocitli aj so symbolmi, ktoré ich živia. To však už chcem od tých, čo vášnivo bojujú v takzvaných kultúrnych vojnách, priveľa. Priveľa? Veď vojna na Ukrajine už dokráčala aj k nám! Koalícia a opozícia, ktorú sme si slobodne nadelili, vyvoláva zimomriavky. Pochybné vyznamenávanie „hrdinov národa“ je iba príslovečným zrniečkom piesku, ktoré zrkadlí náš národný vesmír.
Text bol uverejnený v Denníku N (22.5.2022). Táto verzia je bez jazykovej redakcie
Prvá poznámka: Pri všetkých sympatiách, ktoré mám k pani prezidentke Zuzane Čaputovej pochybujem, či by priznala chybu, keby nezazneli polemické a kritické hlasy historikov. Navyše, nešlo o jej osobu, ale o pozíciu a rolu, ktorú v slovenskej spoločnosti, z titulu svojej funkcie, zastáva. Nechtiac prispela k traumatizujúcemu pokračovaniu dodnes nevyriešenej témy vojnovej Slovenskej republiky a jej prezidenta Jozefa Tisu. Bol to zločinný režim a má na svedomí kolaboráciu s nacistickým Nemeckom, vrátane holokaustu a potlačenia Slovenského národného povstania. Ide o zločiny z kriminálneho, politického, morálneho i metafyzického hľadiska. Je to vina, ktorá trvá.
Druhá poznámka: Nevyriešená trauma na duši slovenského národa z neho robí „postihnutého“ člena spoločenstva krajín nášho civilizačného okruhu. Pretlak infantilných osobností vo vrcholovej politike, a nadužívanie silných slov vo verejnom diskurze, je iba viditeľný dôsledok. Kritický je nedostatok mienkotvorných elít, ktoré by dokázali zmeniť smutný, až tragikomický obraz podoby tváre slovenského národa v zrkadle dejín. Základný problém však spočíva v tom, že odpusteniu by malo predchádzať priznanie vlastnej viny. Prázdnym mlátením slamy sa z kolektívneho mindráku, úzkosti, neistoty a periférnosti nevymotáme.
Tretia poznámka: Rozdiel medzi nezáväzným moralizovaním a morálnym správaním je podstatný. Avšak - podľa ktorej morálky? Ilustráciou nech je spomenutý akt „vyznamenávania“. Aj ja mám svoje zlyhania. Keď mi volali v roku 2018 z prezidentskej kancelárie, že dostanem vyznamenanie, povedal som, že z rúk Andreja Kisku mi bude cťou. Prijal som Rad Ľudovíta Štúra, ktorý je v mojich očiach (!) otec slovenského nacionalizmu a antisemita. Hovorí zo mňa skúsenosť „veterána“, ktorý zažil organizovanú adoráciu jeho mena pod zástavou spolkov typu Štúrova spoločnosť, Matica slovenská..., začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Považujem totiž sakralizáciu deštruktívnych národných mýtov a symbolov za podstatnú príčinu najkrvavejších peripetií moderného veku.
A napokon: morálny chaos, ktorý vnímam na Slovensku, by mi za inak štandardných pomerov pripadal „iba“ kuriózny. Keďže sme však svedkami, ako sa nám pred očami a v priamom prenose odohráva genocída, ktorú páchajú ruskí Slovania proti Slovanom z Ukrajiny v mene mýtu o „Veľkom Rusku“ („Slovanskej vzájomnosti“) je čas odhodiť vražedné mýty do odpadkov. Bolo by dobre, keby sa tam ocitli aj so symbolmi, ktoré ich živia. To však už chcem od tých, čo vášnivo bojujú v takzvaných kultúrnych vojnách, priveľa. Priveľa? Veď vojna na Ukrajine už dokráčala aj k nám! Koalícia a opozícia, ktorú sme si slobodne nadelili, vyvoláva zimomriavky. Pochybné vyznamenávanie „hrdinov národa“ je iba príslovečným zrniečkom piesku, ktoré zrkadlí náš národný vesmír.
Text bol uverejnený v Denníku N (22.5.2022). Táto verzia je bez jazykovej redakcie