Počas hokejových majstrovstie sveta vo Fínsku, ktoré, mimochodom Fíni vyhrali,
som si v DenníkuN prečítal článok Michala Červeného Čo som zistil o Fínoch, keď som sa s nimi rozprával (nielen) o hokeji (DenníkN, 27.5.2022). Citujem: „V škole sa učíme, že národy vnútorne spájajú zvyky, jazyk, história či územie, aj keď to posledné neplatí pri každom. Národy však na svoju existenciu potrebujú aj čosi iné – národný mýtus… Ten najsilnejší z fínskych začal vznikať pred sto rokmi. V krajine bolo po občianskej vojne medzi červenými a bielymi, ktorá sa skončila opačne ako v susednom Sovietskom zväze. Vyhrali bieli, ich jediným cieľom bolo zastaviť červených, z ktorých potom mnohí emigrovali… Potom však prišiel rok 1939 a zimná vojna so Sovietskym zväzom. A mnohí červení sa vrátili späť, aby bojovali po boku bielych. Aj keď Fíni prišli o deväť percent svojho územia a museli platiť vysoké reparácie, získali čosi iné… Onen národný mýtus… Aby sa ubránili Sovietom, znepriatelení červení a bieli sa spojili. A spojení zostali doteraz… Jednotu dokazujú aj čísla, vláde tam podľa Eurostatu dôveruje 80,9 percenta ľudí, u nás 30,7. Keď k tomu prirátate vyhlásenú kvalitu školstva, vyjde vám nasledujúce číslo: 81 percent plne zaočkovaných ľudí proti covidu…“
Uf, takže národ potrebuje národný mýtus. Pokiaľ možno taký, ktorý nebude(seba)deštruktívny, (seba)vražedný...
Na Ukrajine je vojna. Takmer denne sa v médiách objavujú nové a nové interpretácie príčin ruskej agresie. Napríklad: „Ruská propaganda stojí na přesvědčení o vlastní velikosti, pracuje ale také s pocitem obklíčené pevnosti a strachem ze Západu. V Evropě nás (Rusov – pozn. aut.) nemají rádi, mají nás za barbary“, to som počul mnoho razy, hovorí historik a rusista Marek Příhoda a pokračuje: „V Rusku jsem měl dva nepříjemné dojmy. První byl u řady lidí pocit ublíženosti a naštvanosti na Západ. Druhý byl komplex méněcennosti“ (zdroj: Vojtěch Scheinost, Aktuálně.cz, 23.5.2022).
Mýty teda môžu byť nie len (seba)deštruktívne a (seba)vražedné, ale aj, alebo predovšetkým, „vyrábané“ propagandou a elitami pre konkrétne, zväčša mocenské a ekonomické, záujmy. Žiadna novinka.
V týchto dňoch som dočítal knihu Olgy Fečovej Den byl pro mě krátkej. (KHER, Paseka 2022 – v tlači). Presvetlená a radostná výpoveď starej rómskej ženy o jej živote v tradičnej rodine a v komunite, ktorá bola permanentne vytláčaná na okraj spoločnosti. Národ romský? Vždy sa cítili byť Slovákmi, Čechmi... A predsa – ich etnicita, jazyk, zvyky, kultúra... z nich vytvorila obdivuhodne súdržnú pospolitosť. Iná vec je, že pod tlakom modernity sa stáva ono „typicky rómske“ tak trochu legendou, a mýtom – „starými časmi“. A boli naozaj také, alebo to takto iba vnímala Olga Fečová? Inými slovami – mýtus o politickom národe je iná káva ako národný mýtus. Cítite ten rozdiel? Nehovorím o „slovanskej vzájomnosti“, ale o vzájomnosti, napríklad, Slovákov, Maďarov, Rómov... na Slovensku.
Ako sa postaviť k pestrej mnohorakosti osobných a zdieľaných interpretácií národovectva, národnej príslušnosti, národných mýtov? Môj brat Egon v katalógu k výstave Milana Bočkaya o tom, že nič nie je také, ako sa zdá, napísal toto: „Svet je ilúzia a umenie je prezentácia ilúzie sveta. To neznamená, že je neskutočný, vymyslený alebo zdanlivý. Ilúzia nie je fikcia, ako duchovia alebo flogistóny. Skôr je to niečo reálne, čo nie je také, ako sa zdá. Lietadlo na oblohe sa zdá menšie ako holub na zemi. Evolúcia nás nevybavila zmyslami, aby sme poznali pravdu o skutočnosti, ale aby sme sa dokázali adaptovať a prežiť. Na prežitie nepotrebujeme pravdu, ale užitočné ilúzie. Vo svete ideí sa žiť nedá.“
Počujete, mudráci s náterom národovectva vnútri aj navonok? Viem, nepočúvate. Napokon, prečo aj – iba ďalšia ilúzia. Na rozdiel od tých národoveckých však po nej zostáva rádovo menej obetí. Akcentuje totiž ľudskosť, čiže to, čo by nás malo spájať.
Opakovane rozprávam o národe, ako prežitom o kultúrnom konštrukte, okolo ktorého sa utvárajú pestré mytológie. Narážajú zas a znovu na vytrvalé pulzovanie dejín, ktoré ich prebúdzajú k novým a novým životom. V extrémnych situáciách dostávajú často podobu krvavých konfliktov, v ktorých sa vraždí, kradne, pustoší, ale aj podobu čohosi nového, keď sa na troskách buduje a rozvíja „nový svet“.
Vzývanie pravdy a lásky má v časoch radikálnej zmeny „ducha doby“ hlboký zmysel – upevňuje kolektívnu imunitu a identitu v pozitívnom význame týchto slov. Konštruktívne i deštruktívne mýty, vrátane tých národných, kráčajú ruka v ruke, aby kolíkovali priestor našich životov. Mimochodom, pamätáte, ako sa dobrý vojak Švejk počas delostreleckej paľby postavil do zákopu a zvolal na druhú stranu frontovej línie: „Neblbnite, sú tu ľudia!“ My ľudia, svetlo a tma, dobro a zlo ako jeden celok raz a navždy, alebo presnejšie – do konca ľudských dejín, čo neznamená, že do konca dejín ako takých, pretože život je večný. Myslím život v zmysle Prírody, Absolútna, Numinóza, Akášického poľa,... keď chcete, tak aj božského v nás a okolo nás.
Písané pre www.tyzden.sk
Uf, takže národ potrebuje národný mýtus. Pokiaľ možno taký, ktorý nebude(seba)deštruktívny, (seba)vražedný...
Na Ukrajine je vojna. Takmer denne sa v médiách objavujú nové a nové interpretácie príčin ruskej agresie. Napríklad: „Ruská propaganda stojí na přesvědčení o vlastní velikosti, pracuje ale také s pocitem obklíčené pevnosti a strachem ze Západu. V Evropě nás (Rusov – pozn. aut.) nemají rádi, mají nás za barbary“, to som počul mnoho razy, hovorí historik a rusista Marek Příhoda a pokračuje: „V Rusku jsem měl dva nepříjemné dojmy. První byl u řady lidí pocit ublíženosti a naštvanosti na Západ. Druhý byl komplex méněcennosti“ (zdroj: Vojtěch Scheinost, Aktuálně.cz, 23.5.2022).
Mýty teda môžu byť nie len (seba)deštruktívne a (seba)vražedné, ale aj, alebo predovšetkým, „vyrábané“ propagandou a elitami pre konkrétne, zväčša mocenské a ekonomické, záujmy. Žiadna novinka.
V týchto dňoch som dočítal knihu Olgy Fečovej Den byl pro mě krátkej. (KHER, Paseka 2022 – v tlači). Presvetlená a radostná výpoveď starej rómskej ženy o jej živote v tradičnej rodine a v komunite, ktorá bola permanentne vytláčaná na okraj spoločnosti. Národ romský? Vždy sa cítili byť Slovákmi, Čechmi... A predsa – ich etnicita, jazyk, zvyky, kultúra... z nich vytvorila obdivuhodne súdržnú pospolitosť. Iná vec je, že pod tlakom modernity sa stáva ono „typicky rómske“ tak trochu legendou, a mýtom – „starými časmi“. A boli naozaj také, alebo to takto iba vnímala Olga Fečová? Inými slovami – mýtus o politickom národe je iná káva ako národný mýtus. Cítite ten rozdiel? Nehovorím o „slovanskej vzájomnosti“, ale o vzájomnosti, napríklad, Slovákov, Maďarov, Rómov... na Slovensku.
Ako sa postaviť k pestrej mnohorakosti osobných a zdieľaných interpretácií národovectva, národnej príslušnosti, národných mýtov? Môj brat Egon v katalógu k výstave Milana Bočkaya o tom, že nič nie je také, ako sa zdá, napísal toto: „Svet je ilúzia a umenie je prezentácia ilúzie sveta. To neznamená, že je neskutočný, vymyslený alebo zdanlivý. Ilúzia nie je fikcia, ako duchovia alebo flogistóny. Skôr je to niečo reálne, čo nie je také, ako sa zdá. Lietadlo na oblohe sa zdá menšie ako holub na zemi. Evolúcia nás nevybavila zmyslami, aby sme poznali pravdu o skutočnosti, ale aby sme sa dokázali adaptovať a prežiť. Na prežitie nepotrebujeme pravdu, ale užitočné ilúzie. Vo svete ideí sa žiť nedá.“
Počujete, mudráci s náterom národovectva vnútri aj navonok? Viem, nepočúvate. Napokon, prečo aj – iba ďalšia ilúzia. Na rozdiel od tých národoveckých však po nej zostáva rádovo menej obetí. Akcentuje totiž ľudskosť, čiže to, čo by nás malo spájať.
Opakovane rozprávam o národe, ako prežitom o kultúrnom konštrukte, okolo ktorého sa utvárajú pestré mytológie. Narážajú zas a znovu na vytrvalé pulzovanie dejín, ktoré ich prebúdzajú k novým a novým životom. V extrémnych situáciách dostávajú často podobu krvavých konfliktov, v ktorých sa vraždí, kradne, pustoší, ale aj podobu čohosi nového, keď sa na troskách buduje a rozvíja „nový svet“.
Vzývanie pravdy a lásky má v časoch radikálnej zmeny „ducha doby“ hlboký zmysel – upevňuje kolektívnu imunitu a identitu v pozitívnom význame týchto slov. Konštruktívne i deštruktívne mýty, vrátane tých národných, kráčajú ruka v ruke, aby kolíkovali priestor našich životov. Mimochodom, pamätáte, ako sa dobrý vojak Švejk počas delostreleckej paľby postavil do zákopu a zvolal na druhú stranu frontovej línie: „Neblbnite, sú tu ľudia!“ My ľudia, svetlo a tma, dobro a zlo ako jeden celok raz a navždy, alebo presnejšie – do konca ľudských dejín, čo neznamená, že do konca dejín ako takých, pretože život je večný. Myslím život v zmysle Prírody, Absolútna, Numinóza, Akášického poľa,... keď chcete, tak aj božského v nás a okolo nás.
Písané pre www.tyzden.sk