Ide o strach, úzkosť, nedôveru v inštitúcie, liberálnu demokraciu a tak podobne. V podstate všetko negatívne emócie, ktoré sa šíria globálnym sociálnym priestorom. Zasahujú rodiny, komunity, spoločenstvá, spoločnosti, štáty. Verejne známymi podpaľačmi sú, v našich zemepisných šírkach, ľudia ako Matovič, Fico…, Babiš, Okamura…. Orbán a podobní. Svetovou superstar je Donald Trump.

Nazvime túto chorobu indukovaná masová hystéria. Postihnutí plnia námestia, ordinácie psychiatrov, súdne siene…, ale aj pracoviská, kaviarne a krčmy. Buble to tam napätím a hystériou. Papiňák je na prasknutie. Výbuch privolávame každou hodinou, dňom, týždňom. Keď dôjde k explózii, covid bude iba ničotná epizóda. Ukážku možných následkov sledujeme v priamom prenose na Ukrajine a inde.

Pápež František, posledný dalajláma…, ale aj politici formátu Zuzany Čaputovej, ktorí sa snažia zasiať medzi ľudí zrnká pozitívnych emócií nestačia. Staré havlovské heslo znie ako patetická floskula z dávnej minulosti. Antivaxerskí, proruskí, protizápadní, „tradične“ prorodinní…, trollovia majú hody. Spolu s nimi aj otcovia zakladatelia (Klaus, Mečiar...) a obchodníci s blbosťou.

Snažím sa nemyslieť na riziká, ktorým sú naše deti a vnúčatá vystavené v rodinách, na uliciach, v školách, kde sa nákaza masívne šíri. A už vôbec nie na podobu ich duší, keď dospejú. Ako senior si nahováram, že som spoluvinník. Bezradnosť, bezmocnosť, skepsa a dezilúzia mojej generácie je súčasť problému. Napokon, tí postihnutí sú naše deti. Mea culpa, mea maxima culpa.

Iba ojedinelo sa stáva, že by jedna generácia prežila svoj životný cyklus od vojny k vojne, teda súbežne s jedným spoločenským cyklom. Myslím cyklus od roku 1945 (koniec prvej svetovej vojny a vznik bipolárneho sveta) cez rok 1989 (zánik komunizmu) až po rok 2022 (kríza všetkého). Všetkým myslím životné prostredie, politickú, ekonomickú, sociálnu... nestabilitu globálnych rozmerov.

Stojíme na pokraji „konca sveta“ – pred nami hmla, nevidno ani na pár krokov, a vedomie individuálneho konca cesty. Po boku máme vnúčatá a v sebe, podaktorí, vieru. Vieru, že ony vidia, čo my nie a že to, čo vidia je nádej, ktorá dá ich životom zmysel a cieľ. Tá viera pramení v mýtopoetickom založení ľudských bytostí a v nesmiernosti tajomstva, ktoré ich obklopuje a ktoré vnímajú.

Václav Havel by povedal čosi o zázraku života a o tom, že pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Iní by to povedali inak. Posledný dalajláma, napríklad, by zopakoval mantru o láskavosti a súcite, ktoré nás pripravujú na nové a nové životné a spoločenské cykly. Laco Kováč, aby som zotrval na domácom záhumienku, by zmienil potrebu dôstojnej smrti po tom, čo evolúcia ľudstva dokráčala k svojmu vrcholu.

Post scriptum

Píšem tieto riadky v jedno piatkové ráno, keď po prvej káve s cigaretou sadám za stôl. Oči mi padnú na útly samizdat pod displayom počítača. Otvorím a čítam: „... Ale to už sa ku mne blíži pani Popperová. Včera som jej v zapadnutom bistre kúpil kávu so šľahačkou a venoval fialový zapalovač... Aby reč nestála povedal som jej, že poznám jedného pána Poppera – a to teda je pán spisovateľ, ale že sa potom musel volať Ota Pavel... „Nepoznám...“ tichúčko povedala pani Popperová. „My sme z Nového Mesta nad Váhom, tam bývali Popperovci, viete, ... ale všetci sú už tam...“ (J. Fajnor: Svet na gumičke. Húšky – júl 1994).

Text som poslal do Denníka N na výročie prijatia Židovského kódexu v roku 1941 (bez jazykovej redakcie).