je to miesto kam patríme, kde sme svoji medzi svojimi, kde si môžeme bez obáv „pustiť hubu na špacír“, ukryť sa, mať útočisko. Teda minimálne takto vyzerá sen o komunite. V skutočnosti môžeme za príslušnosť ku komunite aj platiť – napríklad stratou kúska slobody, záväzkami, pripútanosťou. Napokon, podtitul Baumanovej knihy „Komunita“ (Kalligram, Bratislava 2007), o ktorej tu bude reč, znie: „Hľadanie bezpečia vo svete bez istôt“. Isté je, že netreba miešať neistotu a „neistotu“. Tá prvá je tiesnivá, frustrujúca, spôsobuje trápenie... a je predovšetkým, ako si myslí Zikmunt Bauman, údelom neúspešných a nemajetných. Pretože, úspešní a majetní si kus osobnej slobody a bezpečnosti kupujú ako spotrebný tovar. Bauman je presvedčený, že toto nie je v poriadku a že úspešní a majetní majú zodpovednosť aj za náklady na slobodu a bezpečnosť ostatných. Nástrojom takejto redistribúcie má byť štát. Lenže štát vie byť aj veľmi zlý, rozhadzovačný, necitlivý, nákladný, nefungujúci, slabý, nekompetentný... a hlavne zbavený pozitívnych emócií. A práve tie ľuďom odjakživa poskytovali – vrátane duchovnosti, istôt a bezpečia – komunity.

Veľmi príťažlivý je Baumanov popis polarity medzi svetom komunít a get. Vždy som trpel trochu romantickou predstavou o súdržnosti chudobných a vylúčených. Bauman však popisuje svet get a komunít ako spojité nádoby – jedno vytesňuje druhé. To, samozrejme, nehovoríme o dobrovolných getách elít, ale napríklad o slumoch a romských getách. O getách, z ktorých niet dverí von, zatiaľ čo tie prvé majú vchody strážené. O getách, ktoré sú laboratóriami izolácie, vylúčenosti, anomií, rozkladu... zásobárňami väzení.

Popravde však treba povedať, že ani dobrovoľné getá nie sú podľa Baumana liahňou komunitarizmu. Dynamika moderného (postmoderného) sveta jednoducho komunitám nepraje – všetko je v pohybe, nič nie je stále, veľké pohlcuje malé, istoty sú „tekuté“, zakotvenosť epizodická. Naviac kultúrne stereotypy prezentujú závislosť na iných ako slabosť. Otupuje sa tým pocit zodpovednosti a záväzky jednotlivcov voči spoločnosti. Lenže cítia to ľudia takto?

Bauman zavádza pojem takzvaných exteritoriálnych elít. To sú skutoční víťazi globalizácie – lietajúci profesori, manažéri, umelci, obchodníci... pútnici bez hraníc a obmedzení. Nemajú a ani nepotrebujú minulosť, domovinu, záväzky. Sú ako vtáci a tak sa aj cítia. Utvárajú komunity bez tradície, pút, spoločenských záväzkov. Patria k sebe a nie sú si nič dlžní.

Tradičné komunity však vznikajú predovšetkým okolo údelu, hodnôt, spirituality, túžob. Jasne, tam kde tón udáva výhradne spotreba, dominuje ekonomika, vzniká nadbytok, ktorý sa sám sebe stáva motorom. Lenže tento typ perpetua mobile už snáď vyznávajú iba „prázdne hlavy“, čo neznamená, že ide o nejakú minoritu. V tomto kontexte som veľmi uvítal spôsob, akým Bauman rozbíja mýtus multikulturalizmu. Považuje ho za kánon politickej korektnosti a súčasne prejav neistoty a bezradnosti intelektuálnych elít. Je to, ako keby hovorili: „Je nám ľúto, ale nemôžeme vám pomôcť“. Je to útek od reality, rezignácia na poslanie zakoreňovania vykorenených a začleňovania vyčlenených „face to face“ spolu so všetkými zúčastnenými, rezignácia na víziu, o ktorú možno usilovať. Takzvaná tolerancia nesmie byť ľahostajnosťou a strachom. Nejde o koexistenciu kultúr, bez komunikácie (dnes bežná vec), ale medzikultúrny dialóg.

Zhrňme to: Byť súčasťou nejakej komunity a cítiť sa časťou nejakej komunity sú dve odlišné veci. Čo je tmel? Pôda, krv, Kniha. Plus okolnosti a rôzne „drinky“ z tohto všetkého. Iba pôda je nacionalistická komunita, iba krv sú rodinné klany a „bratstvá“, iba Kniha sú náboženské komunity. Okolnosti môžu byť veľmi rozmanité – spoločná „klietka“, sídlisko, pracovisko, umelecká škola, vedecké paradigma... Predstava, že sme všetci časťou Všehomíra, ktorý funguje ako precízny orchester je síce lákavá, ale ak nevyužijeme dar slobodnej vôle k rozvoju univerzálne človečenstva (ľudskosti), tak to kráčame k pluralite komunít, ktoré so sebou, v lepšom prípade, nehovoria.