Igor Matovič, líder OĽaNO, tesne pred voľbami zverejnil „celonárodné referendum“ (anketu) o súbore tém, ktoré vyhlásil za programové piliere svojho hnutia. Zaujal tým desaťtisíce voličov, ktorí vstúpili do „hry“. Vyvolal tiež kontroverzné reakcie verejnosti vrátane reakcií politikov, ktorí tvoria demokratickú opozíciu a ktorí sú potenciálnymi partnermi OĽaNO. Súčasne sa týmto „ťahom“ stal – podľa prieskumov volebných preferencií – najsilnejším hráčom opozície. Necítim sa kompetentný diskutovať o vecnom pozadí jednotlivých tém. O iné mi ide.

Participatívny prístup stojí a padá na jednoduchom predpoklade: spoločenské problémy a ich riešenia sú výsledkom dialógu odborníkov, politických reprezentácií a zainteresovanej verejnosti na nejakú vecnú tému. „Cez a ponad“ vedecké disciplíny, profesie, sociálne skupiny…

Vyvolať a realizovať takýto dialóg je príťažlivé samo osebe. Prislúcha ľuďom, ktorí nesledujú striktne osobné alebo pofidérne záujmy a ovládajú jazyk, metodiku a metodológiu takého dialógu. Moderátorskej (mediačnej) roly by sa mal ujať kompetentný think-tank mimo oficiálnych štruktúr politickej moci. Chvíľu to trvá, pretože nejde o marketingovú akciu a prvoplánový profit.

Z tohto hľadiska Matovičov návrh treba chápať ako účelový predvolebný ťah. Možno sa mu dokonca podarí na nejaký čas zdiskreditovať myšlienku participatívneho prístupu a participatívnej demokracie. To by bola naozaj škoda.

Existuje však možnosť využiť potenciál návrhu OĽaNO pozitívne. Napríklad tak, že nejaký súbor tém bude východiskom formovania verejnej diskusie, ktorá sa môže krok za krokom premietať aj (!) do politiky demokratických strán a hnutí. Napríklad: Inštitút pre verejné otázky (IVO) dlhodobo predkladá svoje ročné bilancie o stave spoločnosti. Posunúť horizont takýchto elaborátov od „tu a teraz“ kúsok „za roh“ a zapojiť do diskusie ľudí z rôznych odborov, pozícií, generácií, „bublín“, subkultúr… a priebežne hľadať prieniky a „infikovať“ politikov v prospech riešení tak, aby boli tiež súčasťou diskusie – napríklad prostredníctvom svojich poradcov.
Vo finále by bola rola „tých, čo rozhodujú“, samozrejme, iná ako na začiatku. Trúfam si tvrdiť, že aj osvietenejšia. Nehovoriac o tom, že by šlo o činnosť kontinuálnu (spoločenské problémy sa v čase menia). Hovorí sa tomu napríklad pružná spolupráca (Adam Kahane: Spolupráce s nepřítelem. Portál, Praha 2020). Vyslovene však zdôrazňujem, že IVO spomínam ilustračne. Pokojne to môže byť iná kompetentná ustanovizeň.

Existujú, samozrejme, aj alternatívy pružnej spolupráce. Sú nimi napríklad pribuchnutie dverí pred spoluprácou alebo tvrdý konflikt. Mám však nutkavý pocit, že jedno aj druhé by znamenalo odloženie zmeny v prekérnej situácii slovenskej spoločnosti „päť minút po dvanástej“.

V názorovo rozvrátenej spoločnosti stojí hľadanie spôsobov tvorby konsenzu o rizikách a šanciach rozvoja za námahu. Navyše, nevyhrocuje emócie a znižuje možnosť silovej konfrontácie.

Pri predstave, že po voľbách a po všetkých škandáloch, ktoré sme sledovali takrečeno online, budeme opäť svedkami, ako sa sen o ozdravení spoločnosti rozpadá pre našu neschopnosť prekročiť „ploty“, musí na normálneho občana padať depka.

Slovenská spoločnosť stojí pred križovatkou. Jedna cesta vedie k odmietnutiu liberálnej demokracie a prebúdza čierne spomienky na nedávnu minulosť. Druhá vedie do neznáma, ale nepáchne nacionálnym socializmom a preukázaným prepojením politiky a zločinu.

Písané pre Denník N