Fedor Gál a František Mikloško v roku 2004. Foto – TASR
Františka Mikloška považujem dlhodobo za svojho priateľa, spolubojovníka od novembra 1989 a súčasne za lúč svetla v temnotách súčasného slovenského kresťanstva. Rozumiem jeho výzve v Denníku N (z 10.7.2026), ktorú nazval Tri vektory slovenského života – nacionalizmus, náboženstvo a občianske hnutia. Svoje výhrady chápem ako príspevok k dialógu, po ktorom volá. A teraz k veci:
František Mikloško píše o občianskych vzopätiach na Slovensku po novembri 1989. Má pravdu, boli zväčša nacionalistické. Prvé a podstatné však bolo občianske a žiadne iné. Bolo to hnutie od A do Z a volalo sa Verejnosť proti násiliu. Tradičnému slovenskému nacionalizmu v tom čase stačili otvorené dvere do sveta liberálnej demokracie s jej právom na občianske slobody, a to v celom spektre významu tohto slova. Jasné, prekĺzli nimi všakovakí ľudia vrátane mnohých s ľudáckou a komunistickou mentalitou. Monolitnú ideológiu nacionalizmu prijali ako mannu z neba.
Primárnou témou zápasu o novelu ústavy, ktorá sa podľa Františka Mikloška zaoberala zvrchovanosťou Slovenskej republiky v otázkach takzvanej národnej identity, bol už takmer výhradne slovenský nacionalizmus zmienený vyššie a nie náboženské presvedčenia ľudí ohľadom niektorých etických problémov, reprezentovaných osobitne katolíckou náukou.
Napokon rozpad Československa pod taktovkou obdobia mečiarizmu a súčasné spory o jej novelizáciu nemajú so zápasom o identitu občanov Slovenska, ktorá je z povahy veci pestrá a v čase premenlivá, veľa spoločného.
A keď už hovoríme o dialógu, nemali by sme zabúdať na jeho limity. Veď plné ústa národovectva a vlastenectva má aj súčasná vládna koalícia, ktorá by bez mohutného voličstva za chrbtom nebola vládnou. Jej ťah smerom ku Kremľu, jej rozpaky v otázke podpory Ukrajiny, jej animozity k časti občanov Slovenska, ktorí patria k menšinám a cítia sa v kúte (napríklad maďarská a LGBTI+), nech sú ilustráciou. Alebo sa dá viesť dialóg s ľuďmi, ktorí veria, že EÚ je od diabla, Rusko nie je teroristický štát, kultúra musí byť národná a žiadna iná, Šoroš vládne mnohým neziskovkám…? Aktuálne témy, ako je Blízky východ a resuscitácia antisemtizmu, radšej vynechám.
Predstava, že „trpezlivosť, odvaha a nádej, že Slovensko – tak ako počas celých svojich dejín – znovu nájde silu nasmerovať sa správnym smerom“, môže byť aj nebezpečná, ak sa slovenské elity, resp. to, čo z nich na Slovensku zostalo, nevzdajú paralelných monológov, planého mudrovania a moralizovania. Chce to dialóg o vecných problémoch a scenároch ich možných riešení. O vízii pre Slovensko.
Áno, Slovensko potrebuje víziu. Áno, takáto vízia by mala vznikať nezávisle od aktuálnej moci. A áno, mala by vznikať v permanentnom dialógu politiky, vedy, médií a zainteresovanej verejnosti, ktorá je nielen kresťanská a sekulárna, ale aj všelijako inak rôznorodá. A naposledy áno: chcelo by to inštitucionalizovaného nositeľa takéhoto zadania, ktorý by takýto dialóg moderoval. Nezávislého a nie na jedno použitie. Určite na Slovensku čosi podobné existuje, akurát jeho vedenie nesmú tvoriť politickí nominanti, čo bude asi problém.
Publikované v Denníku N 11. júla 2025