Priviedli ste (myslí sa Verejnosť proti násiliu v roku 1990) do slovenskej politiky Vladimíra Mečiara, a s ním aj mečiarizmus. Anonymom neodpovedám, ostatným hovorím stále to isté: Keď sme ho po niekoľkých mesiacoch spoznali, odvolali sme ho. Bol to však koniec Verejnosti proti násiliu a zrod Hnutia za demokratické Slovensko na čele s Vladimírom Mečiarom – víťazom nejedných demokratických volieb.

David Owen je psychiater a politik. V britskom parlamente a v rôznych vládnych funkciách pracoval dlhé desaťročia. Jeho kniha „Nemocní u moci“ (Paseka, Praha 2011) objasňuje, čo som iba tušil. Zaznamenal u viacerých významných svetových politikov, ktorí iba v uplynulom storočí rozhodovali o bytí a nebytí stoviek miliónov ľudí, poruchy osobnosti a iné choroby, ktoré ovplyvňovali ich rozhodovanie a správanie.

Owen je tiež autorom termínu a diagnózy, ktorú nazval „hybris“. Je to postihnutie mocou. Choroba, ktorá z postihnutého robí neriadenú strelu, človeka, ktorý trpí obsesiou vlastnej výnimočnosti a nenahraditeľnosti. Človeka, ktorý kráča za svojou predstavou ako parný valec, nech sa deje, čo sa deje. Hybris má na svedomí nejednu vojnu, milióny mŕtvych, potoky krvi, násilie na nevinných.

Čo s tým? Nuž, v revolučných epizódach spoločenských drám asi nič. V demokratických pomeroch by sa však na zdravotný stav špičkových politikov mali vzťahovať iné kritériá, ako sú bežné. Aké lekárske tajomstvo, aká ochrana súkromia? Veď ide o životy, o spoločenskú klímu, o naše deti a ich deti. Epizóda mečiarizmu, napríklad, stála Slovensko príliš veľa, než aby sme si ju mohli zopakovať v nejakej inej verzii.