Pár mesiacov pred Novembrom 89 ma sociológ Josef Alan (to on mi pootvoril dvere do sveta sociológie a prognostiky) navrhol za člena malej partie filmárov a sociológov, dali si názov Film a sociológie. Potom prišla revolúcia, a život dostal hektický spád. Z Filmu a sociológie vznikla Nadácia. Ja už som však bol mimo. Vrátil som sa k filmovej dokumentaristike až po svojom odchode z politiky a zo Slovenska. Najprv pri zbieraní video-svedectiev ľudí preživších holocaust, vrátane Rómov z koncentračného tábora v Letoch pri Písku.

Nadácia Film a sociologie sa v priebehu rokov premenila na Asociáciu Film a sociologie pod vedením Jarmily Polákovej. Koprodukoval som s nimi aj svoj veľmi osobný film Krátká dlouhá cesta, o pochode smrti z Osvienčimu do Schwerinu, počas ktorého zavraždili nášho otca.

Naposledy sme sa s Jarmilou Polákovou videli U Vystřeleného oka, kde som ju pozval kvôli projektu série videí s názvom Mojich tridsať rokov. Zhodou okolností boli v tom čase s nami za stolom aj otec a syn Jeseňákovi z Levoče. Počas Jarmilinho monológu o tom, že do projektu preto a pre tamto nepôjde, sa ku mne Peter Jeseňák naklonil a potichu prehodil: „Fedor, ja vám to zaplatím“. Peter poslal 2000 eur, Štefan Hríb a Mário Homolka z .týždňa požičali techniku, Eugen Korda ju doviezol z Bratislavy do Prahy a pomohol pri natáčaní, Peter Homola a administrátori webu .týždňa našli dôstojné miesto na stránke www.tyzden.sk.

Videá režíroval, strihal, mixoval... Martin Hanzlíček, s ktorým som kedysi spolupracoval roky na viacerých projektoch, až pokiaľ nás nepostihla ponorková choroba. Respondenti v tomto projekte sú ľudia mne dlhodobo blízki, alebo som ich náhodne stretol pri potulkách pražským Žižkovom, či pri rozmanitých verejných akciách.

Tak ako sa vravi „nikdy nehovor nikdy“, miestoprísažne vyhlasujem, že toto je môj posledný projekt. Presnejšie, predposledný. Posledným bude rovnomenná kniha (vernisáž v Bratislave 21. marca 2019).

O čo mi v týchto projektoch ide? Ukázať, že veľké dejiny síce dramaticky menia tie „malé“, ale podstatné je aj tak osobné a osobnostné nastavenie ľudí. Ničomník (pôvodne som použil iné slovo, ale manželka zasiahla) chápe slobodu, akože všetko je dovolené. Slaboch hľadá vinníkov za svoj pokašlaný život všade inde, len v sebe nie. Statočný človek, zbavený vonkajších obmedzení, vzlieta, kam až jeho schopnosti a možnosti siahajú. A nezabúda pritom, že sloboda a zodpovednosť patria k sebe – tvoria jeden celok.

Ilustrácia:

Pražská kaviareň je niečo ako logo, ktoré zaviedol Miloš Zeman, keď sa zhlboka zamyslel nad ľuďmi, ktorí mu v prezidentských voľbách nedali hlas. Jeho šírenia sa ujal prezidentov hovorca Jiří Ovčáček a potom celá plejáda ďalších, ktorí sa potrebovali vymedziť proti liberálnym pražským intelektuálom. Počas posledných komunálnych volieb v Česku som dokonca zaznamenal názor istého regionálneho politika, že on čosi také v Brne fakt nechce. Medzičasom sa na Slovensku ujal pojem Bratislavská kaviareň. Ďalej do zahraničia nedovidím.

Postaviť veľkomestských intelektuálov proti „vidieckym“ a kaviareň proti krčme je marketingový ťah hodný hesla „rozdeľ a panuj!“ pre menej chápavých voličov. Čosi v štýle „Stop americkému imperializmu!“. Nehovoriac o tom, že Pražáci sú väčšinovo guláš zo všetkých kútov Českej republiky, Slovenska, Ukrajiny...

Pôvodne som však chcel o jednej žižkovskej kaviarničke, ktorú mám na päť minút z domova. Každé ráno tam nosí čerstvé koláčiky pani Jitka. Prilepšuje si tým k dôchodku. Objavil ju pre mňa Karol Sudor, keď tam zablúdil pri dokončovaní nášho siahodlhého rozhovoru pre knihu „Ešte raz a naposledy“. Ibaže tam wifi nemajú. „K nám se chodí na pokec a na kafe“ poznamenala barmanka.

A teraz sa zoznámte s pani Jitkou:



Text napísaný pre Denník N, vídeo natočené pre www.tyzden.sk