(tá kniha sa volá Postdějiny, česky 2018), inak sa rozbehnuté ľudstvo zastaví až pádom do priepasti. Zygmunt Bauman vidí na konci globalizačného valca postmoderného chaosu návraty k pôvodným kmeňovým identitám, hraniciam, plotom... (Retrotópia, vydalo Artfórum Bratislava 2017). Všeobecne platí, že intelektuálnemu diskurzu vládnu temné farby. Podobne v umení – od filmov až po krásnu lietaratúru. Trochu zvláštne v šťastných hodinách ľudstva. Hejže? Výnimkou je napríklad Theilard de Chardine (jeho víziu budúcnosti ľudstva som čítal v 80tych rokoch v samizdatovej edícii) vidí cestu v kráčaní po špirále hore, v gravitácii k mystickému bodu Omega (metafóra na božstvo) a diela náboženských vizionárov. Jednoducho intelektuáli. Špičkoví síce, ale predsa len majstri konštrukcií. Konštrukcií, ktoré sa rodia a prežívajú v uzavretom svete intelektuálnych elít. Elít, ktoré zväčša hlásajú svoje pochmúrne vízie o úpadku civilizácie a kultúry, aby sa vzápätí čudovali, že kadejaký exót ich v politickom ringu prevalcuje rozdávaním falošných nádejí.

Čína medzičasom realizuje konfuciánsky sen pre postmoderný svet – hierarchické a orwelovsky riadené „podnebesie“. Rusko vydiera zbrojnými technológiami a rozkladá demokratický Západ (hlavného konkurenta a nepriateľa) subverziou. Radikálni islámisti sa vrhajú do sebevraždených misií v mene boja proti bezvercom a za svoje videnie „poriadku“. Migranti z nepokojnej, hladujúcej a vysušenej Afriky, blízkeho a vzdialeného Východu či nestabilnej Latinskej Ameriky útočia proti plotom na hraniciach s blahobytnou euro-americkou civilizáciou. V nej sa čiperne uchádzajú o slovo nepriatelia liberálnej demokracie a európskej integrácie, aby v mene „národných identít“ a „pôdy a krvi“ zatĺkli pár klincov do jej rakve. Vítajte v dvadsiatom prvom storočí. Jeho základné výzvy sme práve vymenovali: Čo s limitmi rastu a s konzumným životným štýlom? Čo s návratom ku kmeňovým stratégiám a nacionalizmom“? Čo s resuscitáciou nedemokratických režimov? Čo s klimatickými zmenami? Čo s náboženským a ideologickým fanatizmom? Čo s nepriateľmi otvorených spoločností a liberálnej demokracie? Čo s nerovnosťami v súčasnom svete? Čo s neobnoviteľnými zdrojmi surovín, demografiou...?

V čase tridsiateho výročia Novembra 89 je takmer nepatričné dovolávať sa jeho úspechov akými sú slobodné voľby, pluralitný politický systém, kolektívna hospodárska a bezpečnostná politika, rast kvality života a tak podobne – stali sa bežnou súčasťou našich živitov. Jedna vec, ktorá spoluvytvárala étos „veľkého tresku“ spred tridsiatych rokov si však zaslúži pozornosť: riešenia spoločenských problémov sa vtedy hľadali za „guľatými stolmi“, v teréne – „cez“ komunikačnú priepasť medzi „sociálnymi bublinami“, medzi centrami a perifériami, medzi intelektuálmi a tými ostatnými, medzi víťazmi a porazenými nášho, takzvane postmoderného, veku. A ako vidíme s odstupom troch desaťročí, práve tu – teda nad „bojovými líniami“ – sa rodia všetky tie obskurné politické vzopätia a ich vodcovia, sprisahanecké teórie, „antisystémové“ (tie úvodzovky tam sú schválne, pretože byť proti zlému systému je OK) hnutia a nepokoje. Dôsledkom je premnoženosť politických lídrov, ktorým chýba tu plot na hraniciach, tam demokracia bez prívlastku liberálna, inde menej európskej integrácie, bič na migrantov a tak podobne. Čo s tým?

Pokusy o jednu-jedinú „pravdu“ a následnú terapiu smrdia pýchou a nesú v sebe presne to, čo splodilo dnešné rozdelené spoločnosti a spoločenstvá. Prekročiť „ploty“ v dialógu rovného s rovným až pokiaľ to ide, je cesta, ktorá otvára dvere aj k étosu tej krátkej chvíle, keď generácia Novembra 89 sadala ku guľatým stolom a rozprávali sa nie ako „my a oni“, ale ako „MY“. Ideálne bez tribún, bez rétorických cvičení, bez okázalej teatrálnosti. Isto, nič nové, ale ako hovoria majstri jógy: „zrnko praxe je viac, ako tony teórie“. Raz je tým zrnkom nejaký čas strávený vo vylúčenom gete, inokedy konkrétna skúsenosť s komunitou ľudí odkázaných na podanú ruku v ťaživej životnej situácii.

Cítim, že jadro problému spočíva v neschopnosti intelektuálnych elít, v našej schopnosti, pochopiť, že „tí druhí“ nie sú idioti, ale parťáci. Že z našich, do teórií zabalených, slov cítia odstup a pohŕdanie a že nám ho vracajú, napríklad pred volebnou urnou. Treba to povedať na rovinu: aj liberálne elity sú nepriateľ liberálnej demokracie! Naša neschopnosť odkomunikovať podstatné problémy spoločenského života „s nimi“ ako rovný s rovným a nie ako učiteľ pred triedou nechápavých, či mierne retardovaných, žiakov. Do riti, to nie je akási dobrovoľná misia „bratislavskej (pražskej...) kaviarne“, ale povinnosť spojená so zodpovednosťou za budúcnosť. Táto misia nesmie (!!!) byť výsadou „profesionálnych občanov“, ktorí šíria posolstvo dialógu „cez ploty“ za mzdu a osem hodín denne v rámci pracovnej doby, ale život všednodenný.

P.S.
Keď sme s kolegom a kamarátom Pavlom Fričom v polovici 80tych rokov minulého storočia otvárali – a publikovali v zahraničných a domácich odborných časopisoch – tému dialogického a participatívneho prístupu k riešeniu spoločenských problémov mali sme pocit, že sa vlamujeme do nového sveta. Prešlo viac ako tridsať rokov a ešte furt sa vlamujeme.

Písané pre Denník N (text neprešiel jazykovou redakciou).