Ako pamätník poviem hneď úvodom, že žijeme dobré časy. Za komunizmu bolo každé vybočenie z radu pod sankciou – to po prvé.
Po druhé: je výsadou liberálnej demokracie, že hubu a krok nemusí držať skoro nikto.
Počuť a vidieť je však iba podaktorých. Sú to ľudia, ktorí si čímsi vyslúžili toto právo. Môže to byť osobná charizma, mimoriadne kompetencie, ale aj príslušnosť k politickým a ekonomickým elitám, túžba po profitoch a pozíciách. A po tretie: krízové situácie a dramatické spoločenské zmeny práve týchto diskvalifikujú a do popredia sa dostávajú ľudia „prvej línie“. Vysúva ich tam kolektívna intuícia a osobnostné predpoklady. Reprezentujú nádej. Situačnú.
Juraj Kalina, keď si prečítal prvú verziu tohoto textu, poznamenal: „Naozaj krízové situácie vysúvajú dopredu tých najlepších? A čo napríklad Matovič?!“ Uf, fakt! Pocit marazmu bol v tom čase (hovorím o voľbách 2020) masovo a masívne zdieľaný. Vyhralo OĽaNO a Matovič, ktorý v čase všadeprítomnej korupcie a po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny, symbolizoval vieru v zmenu, ergo nádej. V priebehu krátkeho času dokázal svoj politický kapitál prešustrovať a marazmus prehĺbiť. A nebolo to prvý raz.
Krízových situácií bolo od chvíle, keď „padli ploty“, hneď niekoľko. Mali lokálny aj globálny charakter. Z lokálnych to bolo na Slovensku napríklad obdobie „Veľkého tresku“ po Novembri 1989, rozpad Československa, epizóda mečiarizmu. Z globálnych v poslednom čase klimatické zmeny, migrácie, pandémia covidu a naposledy vojna na Ukrajine po ruskej invázii. Nazdávam sa, že politické elity, minimálne zhruba za posledných desať rokov, jasne preukázali svoju neschopnosť riešiť prezreté spoločenské problémy. Predčasné voľby koncom septembra 2023 neprinesú riešenia, môžu však priniesť nádej. Nádej, o ktorej hovorím, má dve tváre: poznanie, že dobrá vláda nie je tá, ktorá sa otŕča do omrzenia v médiách, aby sľubovala a sľubovala a sľubovala, či ukazovala prstom na nepriateľa, ale tá, ktorá naozaj vládne.
Optika aktuálnej medzinárodnej situácie
Ukrajina je zrkadlom stavu nášho civilizačného okruhu a sveta vôbec. Agresor tam predvádza absurditu nezmyselného násilia v priamom prenose. A to svet nikdy nebol tak prepojený, ako dnes. Akokoľvek sa stotožňujem s názorom, že vojny (kultúrne nevynímajúc) sú prejavom závažnej spoločenskej choroby, platí to výhradne pre agresora. U obete agresie možno chorobu diagnostikovať tým, že pasívne prijala svoj údel, nebránila sa. Ukrajina sa bráni!
Zvláštnosťou ukrajinského príbehu je fakt, že ide o globálne ohrozenie. Globálne nielen v zmysle ohrozenia životného prostredia, migrácie... ale aj v zmysle civilizačnom. Floskule typu „Čo ma je do toho?“, „Čo ja s tým?“ sú prejavom zbabelosti, alebo kolaborácie s agresorom.
Dnešná slovenská realita
Fakt, že polovica slovenskej populácie nevie, kde je sever, hovorí jasnou rečou – je to predovšetkým vina intelektuálnych a politických elít, že nedokázali získať dostatočnú podporu pre našu civilizačnú príslušnosť. Z tohto hľadiska je dobré, že karty budú rozdané znovu. Otázka znie: spasia Slovensko predčasné voľby? No nespasia, samozrejme. Môžu (!) však otvoriť dvere k vytvoreniu makety scenára nového príbehu. Príbehu líderstva, ktorý dokáže mobilizovať verejnosť pozitívnymi emóciami, preťať bludný kruh fňukania a ukázať cestu po špirále nahor.
Hovorím o viere. Aj o viere, že iba hlupák šliapne dva razy do rovnakých sračiek. Naozaj? Veď za Mečiara a Fica sme to spravili tri razy po sebe pri každom z nich. Je otázka, či v časoch zbraní hromadného ničenia a klimatickej krízy (o umelej inteligencii nehovoriac) má ľudstvo toľko času. Nemá!
Výzvy pre zajtrajšok
Zhrnuté a podčiarknuté – hľadá sa vodcovská elita pre ťažké časy. Najlepší dopredu! A nie je dôležité, čomu veríš, ale ako sa správaš, čo je citát z veľkolepej meditácie kresťanskej mysliteľky Karen Armstrongovej o Veľkej transformácii. Týka sa obdobia medzi ôsmim a tretím storočím pred naším letopočtom, keď sa rodil nielen náš civilizačný okruh, ale aj globálny mravný étos. Dávno? Nie, stojíme totiž na ramenách najlepších z najlepších a stojíme tam preto, aby sme mali lepší výhľad.
Takto chápem našu zakotvenosť do tradície, kolektívnej spirituality a navigácie do budúcnosti ľudstva a ľudskosti. Fakt, že pozitívnych príbehov a „slnečných“ hrdinov na našom záhumienku príliš nevidno, by nás nemal trápiť. Sme totiž súčasť globálneho a globalizovaného sveta a svetlo (i tma) sa šíria „cezhranične“.
Post scriptum
Pustil som sa do písania tohto textu pri čítaní knihy Juraja Mesíka s názvom „2023: Rok, keď zomrelo Ruské impérium“ (DiXit 2023), a tiež po vypočutí série dialógov a monológov, ktoré pod patronátom Vlada Lobotku usporiadal Inštitút Gaia v Bratislave.
Písané pre www.tyzden.sk
Počuť a vidieť je však iba podaktorých. Sú to ľudia, ktorí si čímsi vyslúžili toto právo. Môže to byť osobná charizma, mimoriadne kompetencie, ale aj príslušnosť k politickým a ekonomickým elitám, túžba po profitoch a pozíciách. A po tretie: krízové situácie a dramatické spoločenské zmeny práve týchto diskvalifikujú a do popredia sa dostávajú ľudia „prvej línie“. Vysúva ich tam kolektívna intuícia a osobnostné predpoklady. Reprezentujú nádej. Situačnú.
Juraj Kalina, keď si prečítal prvú verziu tohoto textu, poznamenal: „Naozaj krízové situácie vysúvajú dopredu tých najlepších? A čo napríklad Matovič?!“ Uf, fakt! Pocit marazmu bol v tom čase (hovorím o voľbách 2020) masovo a masívne zdieľaný. Vyhralo OĽaNO a Matovič, ktorý v čase všadeprítomnej korupcie a po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny, symbolizoval vieru v zmenu, ergo nádej. V priebehu krátkeho času dokázal svoj politický kapitál prešustrovať a marazmus prehĺbiť. A nebolo to prvý raz.
Krízových situácií bolo od chvíle, keď „padli ploty“, hneď niekoľko. Mali lokálny aj globálny charakter. Z lokálnych to bolo na Slovensku napríklad obdobie „Veľkého tresku“ po Novembri 1989, rozpad Československa, epizóda mečiarizmu. Z globálnych v poslednom čase klimatické zmeny, migrácie, pandémia covidu a naposledy vojna na Ukrajine po ruskej invázii. Nazdávam sa, že politické elity, minimálne zhruba za posledných desať rokov, jasne preukázali svoju neschopnosť riešiť prezreté spoločenské problémy. Predčasné voľby koncom septembra 2023 neprinesú riešenia, môžu však priniesť nádej. Nádej, o ktorej hovorím, má dve tváre: poznanie, že dobrá vláda nie je tá, ktorá sa otŕča do omrzenia v médiách, aby sľubovala a sľubovala a sľubovala, či ukazovala prstom na nepriateľa, ale tá, ktorá naozaj vládne.
Optika aktuálnej medzinárodnej situácie
Ukrajina je zrkadlom stavu nášho civilizačného okruhu a sveta vôbec. Agresor tam predvádza absurditu nezmyselného násilia v priamom prenose. A to svet nikdy nebol tak prepojený, ako dnes. Akokoľvek sa stotožňujem s názorom, že vojny (kultúrne nevynímajúc) sú prejavom závažnej spoločenskej choroby, platí to výhradne pre agresora. U obete agresie možno chorobu diagnostikovať tým, že pasívne prijala svoj údel, nebránila sa. Ukrajina sa bráni!
Zvláštnosťou ukrajinského príbehu je fakt, že ide o globálne ohrozenie. Globálne nielen v zmysle ohrozenia životného prostredia, migrácie... ale aj v zmysle civilizačnom. Floskule typu „Čo ma je do toho?“, „Čo ja s tým?“ sú prejavom zbabelosti, alebo kolaborácie s agresorom.
Dnešná slovenská realita
Fakt, že polovica slovenskej populácie nevie, kde je sever, hovorí jasnou rečou – je to predovšetkým vina intelektuálnych a politických elít, že nedokázali získať dostatočnú podporu pre našu civilizačnú príslušnosť. Z tohto hľadiska je dobré, že karty budú rozdané znovu. Otázka znie: spasia Slovensko predčasné voľby? No nespasia, samozrejme. Môžu (!) však otvoriť dvere k vytvoreniu makety scenára nového príbehu. Príbehu líderstva, ktorý dokáže mobilizovať verejnosť pozitívnymi emóciami, preťať bludný kruh fňukania a ukázať cestu po špirále nahor.
Hovorím o viere. Aj o viere, že iba hlupák šliapne dva razy do rovnakých sračiek. Naozaj? Veď za Mečiara a Fica sme to spravili tri razy po sebe pri každom z nich. Je otázka, či v časoch zbraní hromadného ničenia a klimatickej krízy (o umelej inteligencii nehovoriac) má ľudstvo toľko času. Nemá!
Výzvy pre zajtrajšok
Zhrnuté a podčiarknuté – hľadá sa vodcovská elita pre ťažké časy. Najlepší dopredu! A nie je dôležité, čomu veríš, ale ako sa správaš, čo je citát z veľkolepej meditácie kresťanskej mysliteľky Karen Armstrongovej o Veľkej transformácii. Týka sa obdobia medzi ôsmim a tretím storočím pred naším letopočtom, keď sa rodil nielen náš civilizačný okruh, ale aj globálny mravný étos. Dávno? Nie, stojíme totiž na ramenách najlepších z najlepších a stojíme tam preto, aby sme mali lepší výhľad.
Takto chápem našu zakotvenosť do tradície, kolektívnej spirituality a navigácie do budúcnosti ľudstva a ľudskosti. Fakt, že pozitívnych príbehov a „slnečných“ hrdinov na našom záhumienku príliš nevidno, by nás nemal trápiť. Sme totiž súčasť globálneho a globalizovaného sveta a svetlo (i tma) sa šíria „cezhranične“.
Post scriptum
Pustil som sa do písania tohto textu pri čítaní knihy Juraja Mesíka s názvom „2023: Rok, keď zomrelo Ruské impérium“ (DiXit 2023), a tiež po vypočutí série dialógov a monológov, ktoré pod patronátom Vlada Lobotku usporiadal Inštitút Gaia v Bratislave.
Písané pre www.tyzden.sk