Myslím, že sa už opakujem, ale čo už. Radikalizácia spoločnosti je dôsledok postupného ubúdania slobody na všetkých „frontoch“. Alebo naopak? Znepriatelené strany sú presvedčené, že na vine je tá druhá. Z pozícií, ktoré vyznávam, ide o toto:

Verím, že vývoj je špirála, ktorá smeruje kamsi hore, akurát TO neviem pomenovať a uchopiť. Myslím si však, že hore neznamená rovnú cestu, ani bludný kruh. Verím tiež, že na ceste nás naviguje láska a kreativita. A čomu človek verí, to je preňho skutočnosť.

Tri veci ma držia nad vodou: vedomie smrti (snažím sa priebežne upratať na stole), potreba šťastia (láska), potreba tvoriť (kreativita). Súčasťou kreativity je zvedavosť. Tie najťažšie otázky by mal človek klásť sám sebe. Bez očakávania odpovede. Napríklad:

Čo je viera? Neveria napríklad ortodoxní Židia, že šťastie je povinnosť poslušnosti voči Bohu? Alebo vyznávači islamu, že obetovať život pre Allaha je vstupenka do raja? Neverili nacionálni socialisti v rasové teórie a Vodcu? A čomu verili komunisti?

Je to, čomu verím, pre mňa pravda? A čo iné pravdy a iné viery? Je možné obcovanie rôznych právd medzi sebou bez konfliktov? Vo vede platí, že každá „pravda“ bude raz vyvrátená. Pre náboženské a politické viery to však neplatí. Pre veriacich sú to zjavené pravdy.

Čo je pamäť? To, čo som prevzal z príbehov rodičov a prarodičov? Interpretácia živej pamäti preosiata osobnou skúsenosťou? Zaznamenané fakty a Ich interpretácie? Ktoré a kým? A čo archetypálne stopy, ktoré si nesieme v DNA?

Čo je víťazstvo a čo prehra vo svete rôznych právd a ich vyznávačov? Víťazstvo na bojisku, alebo hľadanie férového spolunažívania? Čo je férové? A nebýva často dnešné víťazstvo zajtrajšou prehrou a naopak?

A keď všetci pochádzame z jedného koreňa, kto sú menšiny? Tí, na ktorých ukážeme prstom? Kto je ten, kto ukazuje prstom a prečo? Alebo tí, ktorí sa za menšiny považujú? Prečo sa tak cítia? Preto, že ich „tí druhí“ vykázali do kúta?

Kde som doma? Tam, kde sa tak cítim, alebo tam, kde je pôda a krv predkov? Predkov z ktorého pokolenia? Veď na začiatku dejín sme boli čierni Afričania. A otcovia, zakladatelia našej civilizácie boli semiti.

A kto som „ja“? Jeden z „my“, obklopený rodinou, kmeňom, ľudom, národom… v hraniciach štátu, spoločenstva (štátov) a jeho (ich) pravidiel? Sú pravidlá hradbami, ktoré nás chránia? Naozaj? Čie pravidlá? Tie kanonizované cirkevnou a svetskou mocou?

Ktoré pravidlá zaručujú súdržnosť a prežitie? Situačné, alebo „večné“? Keď večné, nie sú to tie ktoré kážu: „Nerob iným, čo nechceš, aby oni robili tebe“? Alebo: „Konaj dobro“? Naozaj? A čo všetky tie kultúrne vojny a násilie, ktoré sa dovolávajú „pravidiel“?

Ľudské dejiny sú lemované konfliktmi. Dobro a zlo, láska a nenávisť…, sú naše kolektívne aj individuálne bytie – duše a skutky. Svetlo a tma, Jin a Jang…? Pravidlá džungle? Prežitia? Stvorenia? Evolúcie, vrátane tej kultúrnej?

Žijeme príbehy a príbehmi. Dúfame a veríme, že majú nejaký hlbší zmysel, ktorý plodí nádej, cestu a cieľ. Ilúzia? A nie je to jedno? Sme ľudské bytosti a kráčame, pokiaľ vládzeme. Bez nádeje, a teda aj bez viery, by cesta, po ktorej kráčame, nemala cieľ a zmysel.

Čomu veríš, je pre teba skutočnosť. Keď je to skutočnosť pre teba, je taká aj pre iných, pretože TY aj ONI ste skutoční. JA, TY a MY sme časti celku – nesmierneho, neuchopiteľného… Nie je dôležité, ako to nazývame. Teda, pre mňa nie.

Nazad na zem: Podstatnou vlastnosťou liberálnej demokracie je, že človek môže klásť ťažké otázky aj verejne. Verejne, a bez rizika že mu majitelia jedinej pravdy dajú úder päsťou, alebo ho pošlú za mreže, prípadne ho zavraždia. Je to málo?

Áno, málo, pretože keď nezdvihneš zadok, aby si svoje právo „nevedieť“ obhájil, prídeš oň. Prídeš oň v boji s nepriateľmi liberálnej demokracie. Nie je však jedno, či to bude s rizikom násilia alebo bez neho. Ideálom je pokoj zbraní a spolužitie v rozmanitosti.

Mimochodom, tam, kde žije vidina jedinej pravdy, tam sa, kdesi v individuálnom i kolektívnom nevedomí, ukrýva aj sen o „konečnom riešení“. A tam, kde sa ho lokálne podarí na nejaký čas realizovať, to znamená koniec pre inakších. Chcete príklady?

Dietrich Boenhoffer (teológ zavraždený nacistami v apríli 1945 v koncentračnom tábore): „Hlúposť je nebezpečnejší nepriateľ dobra ako zlo. Proti zlu sa dá protestovať, dá sa zhanobiť, v krajnom prípade mu možno zabrániť násilím… Proti hlúposti sme bezradní.“

Bezradnosť však neznamená rezignáciu – stačí keď si odkráčame svoj úsek cesty a neprídeme pritom o ľudskosť. Hovorím o jednotlivcovi. Mocní, čo hovoria v mene „ľudu“, „národa“…, zväčša myslia seba a „svojich ľudí“ – sú nebezpeční.

A ešte raz Boenhoffer: „…ľudia sú za istých okolností ohlupovaní, respektíve sa nechávajú ohlupovať. Zdá sa teda, že hlúposť nie je ani tak psychologický ako skôr sociologický problém. Moc jedných využíva hlúposť druhých.“

„Kto sú nepriatelia liberálnej demokracie?“. Tí, ktorým prekáža právo na otázky bez odpovedí, tí, čo si myslia, že „pravda“ prichádza „zvrchu“ a je nespochybniteľná… tí, ktorí naznášajú inakosť…?, pýta sa autor, liberálny demokrat a človek sekulárny.

Post scriptum

Som vďačný Jarovi Daniškovi a redakcii Štandardu, že môj text zverejnili. Viem, že v čase, keď Fico a jeho spolupáchatelia, spustili svoju verziu „noci dlhých nožov“, je písanie všeobecných úvah málo. Súčasne som však presvedčený, že práve teraz je správny čas, aby liberáli a konzervatívci hľadali priestor na spoluprácu pri riešení prezretých spoločenských problémov. Treba pritom dúfať, že rozvrat dôvery v štát a jeho inštitúcie nie je fatálny a rozhovor „cez ploty“ tiež patrí k veci.

Písané pre www.standard.sk (uverejnené 7.11.2023)