Tvoj komentár v .týždni (publikovaný 24.11.2023) mi pripomenul udalosti, keď sa rodilo súčasné voličstvo vládnej koalície na Slovensku. Hovoríš o mojom rozpoložení deň pred a deň po 17-tom novembri 1990. V ten deň som sa už na tribúne nedostal k slovu, a keď som z nej odchádzal ktosi mu napľul rovno do tváre.

Tento November som strávil v klube, ktorý mi atmosférou aj hosťami pripomínal dávne časy. Zdá sa, že duch doby praje opätovnej resuscitácii komunít a kmeňov. Tento bol undegroudový. Hrala kapela Drť. Jednu stenu zaberal portrét Martina Magora Jirousa. Nálada domácka, lacné pitivo, jedlo sa nepodávalo.

17.11.1989 sa medzičasom vpísal do dejín. Stane sa legendou, mýtom aj symbolom. Každoročne ho budú sprevádzať obligátne rituály s nádychom karnevalu. A každoročne bude pribúdať aj ľudí, ktorí sa budú hlásiť o zásluhy. Všakovakí, samozrejme. Aj takí ako Matovič, Fico, Pellegrini, Danko a ďalší podobní.

Za tie roky som prišiel o nejednu ilúziu. Napríklad o dialógu, ktorý je možný aj naprieč náboženskými a politickými vierami. Nie je! Hlásatelia jedinej pravdy ho nepotrebujú. Radikáli medzi nimi navyše rozumejú iba sile. A sila menšín je v synergii ich akcií. Každá bude iná, ale motív by mal byť rovnaký: Bacha na potkaniarov!

Nevidím svetlo na konci tunela, iba lokálne svetielka, ktoré blikajú cestou. Raz je to hlas pápeža Františka, inokedy Dalajlámu, alebo lokálny hlások Zuzany Čaputovej a podobných. Mocným je treba pozerať na prsty, pozitívnych lídrov je ako šafránu. Rodia sa z občianskej spoločnosti.

Vlastne aj ten národný štát je iba ozvena minulosti. Naša kolektívna identita vyviera predovšetkým z príslušnosti k civilizačnému celku. To, čo nás spája nie je výlučnosť, ale univerzálna ľudskosť. Štát je servis a nie modla. To iba fanatici vier a politických ideológií by radi ukazovali inkvizítorským prstom na inakších, ako sú sami.

Pocit dôstojného života a dôstojnej smrti si bude musieť vybojovať každý sám. Ľud ani národ mu nepomôžu. Tí budú iba sekundovať na bojiskách „kultúrnych vojen“ v ktorých sa bude kdejaký chumaj snažiť „intronizovať“ vlastného Boha. Boha trestajúceho, xenofóbneho, s mečom v ruke. Hejže páni Danko, Kuffa a spol.?

To, čo nás čaká, nie je víťazstvo ani prehra. Tie slová sú floskule na jedno použitie. Bude to večný zápas s nejasným koncom. Nezáleží na tom ako ten počiatok a koniec pomenujeme. Našim údelom je kráčať, pokiaľ vládzeme. Po špirále, alebo v bludnom kruhu? Tak aj tak – chvíľu kruh a potom skok o úroveň vyššie, alebo naopak.

Slová ako nádej a šťastie majú toľko interpretácií, koľko je interpretátorov – sú individuálne a epizodické. Teda, aspoň ľuďom, ako som sám, sa tak javia. To sú tie svetielka na ceste tunelom. Na konci (parafrázujem Ivana Kadlečíka) sa ozve žblnk a hladina sa po chvíli ukľudní. JA a TY splynieme s MY.

Sme, slovami Ladislava Kováča, deti vlastnej mýtofilnosti a mýtotvornosti. Keď sa hovorí o práve na dôstojný život a dôstojnú smrť, dodávam: Jedno aj druhé sa utvára v konkrétnom kultúrnom kontexte a platí sa zaň vysoká cena. Iná na frontovej línii a iná v zázemí, iná v živej a iná v historickej pamäti.

Historická pamäť je vykolíkované legendami, mýtami, symbolmi a rituálmi. 17.11.1989 bude, až po najbližšiu totalitu, pozitívnym odkazom. Vlastne aj potom – pre sektu disidentov, ktorá sa zrodí v jej lone. Pri troche šťastia, prerastie do hnutia, politických strán, nezávislých inštitúcií..., podobne ako vtedy.

Žiadna manna z neba nebude. Otázka otázok znie: Čo „tu a teraz“? Každý ako vie. Tvoji parťáci a parťáčky z čias Verejnosti proti násiliu, pokiaľ ešte žijú a nevydali sa cestou spolupáchateľov súčasného marazmu, píšu, prednášajú, točia filmy, koncertujú, organizujú stretnutia veteránov a generácií, ktoré medzičasom dorástli...

Nádej nesídli na nebesiach, ani v božom kráľovstve tu na zemi. Je súčasťou každodennosti ľudí, ktorí sa nedali zlákať osobným profitom, umlčať strachom, zakríknuť hajzlami, ktorí si osedlali spodné pudy davov. Áno, nádej si aj Ty, Tvoje decká a budúce vnúčatá. Ľudskosť, slušnosť a znášanlivosť sú cesta aj cieľ.

Post scriptum

Text Inge Vagačovej: https://www.tyzden.sk/komentare/103312/inge-vagacova-ludskost-slusnost-znasanlivost/. V úvode svojho textu Inge píše: „Narazila som na dva textíky Fedora Gála. Jeden je z dňa pred prvým výročím 17. novembra, druhý z dňa po ňom.“ Poslala mi ich cez WhatsApp. Tu sú:

null

null

Písané pre .tyzden.sk