Opakovane sme boli od vzniku Slovenskej republiky v slobodných voľbách prevalcovaní politikmi Mečiarovho a Ficovho kalibru. Opakovane! Politikmi, pre ktorých je šírenie negatívnych emócií a strachu alfou a omegou ich politickej komunikácie s verejnosťou. Výsledkom je polarizácia spoločnosti.

Práve preto, a práve teraz, má zmysel každý pokus o dialóg. Aj s ľuďmi, ktorí naše názory nezdieľajú. Myslím dialóg empatický, bez ponižovania oponenta a bez nánosov lží a dezinformácií. Dialóg verejný i privátny. Vsadiť naň je dobré aj s vedomím, že nevedie rovnou čiarou k „úspechu“. Je však opakom davovej hystérie.

Predbežne žijeme v liberálnej demokracii. Je to podstatne otvorenejší a slobodnejší politický režim, ako jej neliberálny (autoritatívny) protipól. Stojí za osobné nasadenie a riziko. Havlovský sen o pravde a láske nie je to floskula, ktorá po Novembri 1989 vyšumela do stratena. A nie je to ani prejav slabosti. Naopak!

Neprepadnime pritom okázalému rečneniu – je našim protivníkom na smiech. Neprepadnime ani ilúzii, že občasné občianske protesty razantne zmenia trend narastajúcej frustrácie a národoveckého egoizmu. Čiastočný súčet urobíme čo nevidieť, napríklad pri sčítaní hlasov z prezidentských volieb.

Hovorím „čiastočný súčet“, pretože podobných príležitostí prinesie rok 2024 viac ako dosť. Veď Ukrajina, Izrael, klíma, migrácie a tak podobne. Podstatné je vedieť, že v tom nie sme sami, že naša cesta má zmysel. A má zmysel aj pri vedomí, že presahuje horizont našich individuálnych životov. Good luck.

Písané pre Verejné zhromaždenie „Za spravodlivé Slovensko“ v Prahe (11.1.2024)