Dva konkrétne príklady: Prvý: Jan Sokol prehral s Václavom Klausom súboj o post prezidenta Českej republiky v roku 2003 preto, že sa mu priečilo požiadať komunistických poslancov a senátorov o hlasy. Václav Klaus to urobil a vyhral.
Príklad druhý: Andrej Danko, šéf tak zvaných slovenských národovcov, permanentne naznačuje čosi okolo sexuálnej orientácie jedného z dvoch hlavných kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky v nadchádzajúcich prezidentských voľbách. Róbert Fico nič nenaznačuje, ale intuícia mi hovorí, že kydanie špiny je jeho pracovná metóda. Hovorím o jednom aspekte prezidentskej kampane, ktorý umožňuje exponovať tému morálnej dilemy konkrétnych politických lídrov.
Jan Sokol sa pri riešení svojej morálnej dilemy držal princípov, bez ohľadu na krátkodobé a strednodobé dôsledky. Václav Klaus, a jeho pokračovateľ Miloš Zeman, nemysleli na princípy, ale na „efekty“ a držali v šachu, z môjho subjektívneho hľadiska, Českú republiku niekoľko volebných období.
Dlhodobé dôsledky prevyšujú svojou váhou krátkodobé a strednodobé. Sú piliermi pozitívnych mýtov, legiend a symbolov – formujú dejinnú pamäť naprieč generáciami a epochami. Spôsob, akým vodcovské elity chápu podobné morálne dilemy je historicky formatívny – dôležitejší, ako nejaká aktuálna pozícia, či rola.
Ivan Korčok má tiež morálne dilema. A má ho aj Peter Pellegrini. Riešenie pre Ivana Korčoka, myslím si, je neviesť sa v kampani na vlne šírenia negatívnych emócií, osobných útokov a denunciácie protivníka. Riešením pre Petra Pellegriniho je reagovať na podlého Danka a jemu podobných s anglickým humorom a nadhľadom. Primitív síce nepochopí, ale to je iná káva. A napokon: ašpiranti do vodcovských pozícií v politike musia ísť „do naha“, pretože tak to jednoducho v demokracii je – médiá zvyknú liezť politikom aj do postele.
Morálna integrita je zásadná vlastnosť a vstupenka do verejného života. Otázka, na ktorú hľadám odpoveď, znie: Patria ľudia s morálnou integritou do vodcovských pozícií v politike? Jeden, z mne veľmi blízkych ľudí, mi odpovedal bez zaváhania: Nie! Spomenul som si na prvé odvolávanie Vladimíra Mečiara z postu predsedu Vlády Slovenskej republiky – dokonané bolo 21. apríla 1991 a poslalo do „zabudnutia“ Verejnosť proti násiliu, nie však Vladimíra Mečiara. Napriek tomu sa však domnievam, že to bolo to morálne správne rozhodnutie a jeho protagonisti si zachovali morálnu integritu napriek dôsledkom, ktoré pre ich politické a privátne životy malo! Otázka, ktorú si kladiem vyššie však naďalej platí: Patria ľudia s morálnou integritou do vodcovských pozícií v politike? Áno!, odpovedám si. Majú to v nej však zväčša predom spočítané, zdá sa. No a?
Výnimkou sú krízové situácie. Väčšina voličov vycíti, že ide o prežitie a intuícia im káže „hodiť to do urny“ tomu morálnejšiemu.
Poznámka: Text vyšiel v denníku SME 9.2.2024 v rubrike Komentáre. Toto je jeho mierne upravená verzia (bez redakčných úprav).
Jan Sokol sa pri riešení svojej morálnej dilemy držal princípov, bez ohľadu na krátkodobé a strednodobé dôsledky. Václav Klaus, a jeho pokračovateľ Miloš Zeman, nemysleli na princípy, ale na „efekty“ a držali v šachu, z môjho subjektívneho hľadiska, Českú republiku niekoľko volebných období.
Dlhodobé dôsledky prevyšujú svojou váhou krátkodobé a strednodobé. Sú piliermi pozitívnych mýtov, legiend a symbolov – formujú dejinnú pamäť naprieč generáciami a epochami. Spôsob, akým vodcovské elity chápu podobné morálne dilemy je historicky formatívny – dôležitejší, ako nejaká aktuálna pozícia, či rola.
Ivan Korčok má tiež morálne dilema. A má ho aj Peter Pellegrini. Riešenie pre Ivana Korčoka, myslím si, je neviesť sa v kampani na vlne šírenia negatívnych emócií, osobných útokov a denunciácie protivníka. Riešením pre Petra Pellegriniho je reagovať na podlého Danka a jemu podobných s anglickým humorom a nadhľadom. Primitív síce nepochopí, ale to je iná káva. A napokon: ašpiranti do vodcovských pozícií v politike musia ísť „do naha“, pretože tak to jednoducho v demokracii je – médiá zvyknú liezť politikom aj do postele.
Morálna integrita je zásadná vlastnosť a vstupenka do verejného života. Otázka, na ktorú hľadám odpoveď, znie: Patria ľudia s morálnou integritou do vodcovských pozícií v politike? Jeden, z mne veľmi blízkych ľudí, mi odpovedal bez zaváhania: Nie! Spomenul som si na prvé odvolávanie Vladimíra Mečiara z postu predsedu Vlády Slovenskej republiky – dokonané bolo 21. apríla 1991 a poslalo do „zabudnutia“ Verejnosť proti násiliu, nie však Vladimíra Mečiara. Napriek tomu sa však domnievam, že to bolo to morálne správne rozhodnutie a jeho protagonisti si zachovali morálnu integritu napriek dôsledkom, ktoré pre ich politické a privátne životy malo! Otázka, ktorú si kladiem vyššie však naďalej platí: Patria ľudia s morálnou integritou do vodcovských pozícií v politike? Áno!, odpovedám si. Majú to v nej však zväčša predom spočítané, zdá sa. No a?
Výnimkou sú krízové situácie. Väčšina voličov vycíti, že ide o prežitie a intuícia im káže „hodiť to do urny“ tomu morálnejšiemu.
Poznámka: Text vyšiel v denníku SME 9.2.2024 v rubrike Komentáre. Toto je jeho mierne upravená verzia (bez redakčných úprav).