Dejiny sú sledom udalostí a príbehov, kde v hlavných úlohách vystupujú výnimoční jednotlivci a davy. Jednotlivci, ktorí dokážu v mene svojich vízií mobilizovať davy, alebo takí, ktorí nasadnú na vlnu davových emócií a vezú sa na nej.
Napríklad Ľudovít Štúr. Za svojho života zastával okrem iného koncept moderného slovenského národa západného typu aj koncept slovenského národa ako súčasti cárskeho Ruska a samoderžavia. Medzitým sa ostro vymedzil aj voči Židom. Antisemita ako vyšitý.
Uvádzam Štúra iba ilustračne a možno aj z istej nostalgie: svojho času ma bývalý prezident Andrej Kiska vyznamenal medailou nesúcou jeho meno. Za predchádzajúcich prezidentov (Mečiar, Kováč, Gašparovič) mi čosi podobné nehrozilo. Pri slávnostnom akte v prvom rade sedeli vedľa seba vtedajší premiér Robert Fico a predseda parlamentu Andrej Danko. Pri preberaní medaily sa nejakým tľapnutím rukami neunúvali, čo som vtedy považoval a až doteraz považujem za úprimný prejav ich národného cítenia a osobnú satisfakciu.
Otázka znie: Aký je príspevok drvivej väčšiny heroizovaných slovenských dejateľov k slovenskej národnej mytológii? Presnejšie povedané: Nakoľko pri úvahách o aktuálnych udalostiach veľkého dosahu hrajú rolu racionálne kalkulácie, situačná improvizácia, dodatočná intuícia, osobnostné nastavenie vodcovských elít (vrátane osobnostných defektov), ich reálna moc (na pozadí existujúceho vojenského, ekonomického a sociálneho kapitálu), pozícia štátu a národa v centre alebo na periférii, davy… a archetypálne „sklony“, zakotvené napríklad vo vierach a mýtoch?
Slovenskí „národovci“ tvrdia, že slovenský národ odjakživa túžil po suverenite, samostatnom štáte, pretože v rakúsko-uhorskej monarchii a neskôr s Čechmi (Maďarmi a ďalšími menšinami) v jednom štáte sa Slováci cítili ako druhoradí občania. Po novembri 1989 si pamätáme demonštrácie za jazykový zákon, spory o kompetencie národných republík a federálnej vlády, spory o názov spoločného štátu…
Demokratické elity – a to rovnako na českej, ako aj na slovenskej strane – pohyb na „národnom fronte“ buď podcenili, alebo ním boli zaskočené. Ťažko povedať, čo zohralo kľúčovú rolu. Pravdepodobne zo všetkého niečo plus čosi navyše (napríklad geopolitické záujmy). Lavína však bola spustená a valila sa krajinou smerom k rozpadu spoločného štátu.
V zahraničí nám závideli, že rozpad prebehol nenásilným, a tak trochu operetným spôsobom. Dnes sme Slovenská a Česká republika – obe v EÚ a NATO. Súčasne pribúdajú popierači zmyslu nášho členstva v oboch zoskupeniach a vyznávači proruskej zahraničnopolitickej orientácie. Deliť však už niet čo, a to aj napriek tomu, že Maďari, Rómovia… sa stále cítia ako občania druhej kategórie a vnútri národnej väčšiny vznikajú frontové línie.
Jedna i druhá republika medzičasom prechádza generačnou výmenou a ľudia už berú situáciu „po rozpade“ ako hotovú vec. Prečo sa vracať do minulosti? Minimálne preto, že archetypálne „stopy“ sú prítomné v našom súčasnom (kultúrnom) genetickom kóde, a i preto, že nepomenovaná história prekáža poznaniu vlastného „my“, a teda aj riešeniu aktuálnych problémov. Myslím predovšetkým na klimatické zmeny, migračné vlny, hromadenie zbraní hromadného ničenia, ohniská ozbrojených konfliktov (Ukrajina…) a tak podobne.
Zdá sa, že téma národných mytológií je v súčasnosti drink mnohých ingrediencií, medzi ktorými sú vyznávači „tradície“ v čoraz významnejšej menšine, čo neznamená, že menej militantní. „Kultúrne vojny“ pútajú na seba toľko energie, že globálne ohrozenia a rozvojové šance zostávajú na periférii záujmu. Možno je však iba otázkou času, kedy pripustíme, že rozmazaná, meniaca sa a pestrá individuálna a kolektívna identita je spoločenský normál.
Premietnuté do budúcnosti by to mohlo znamenať, že sme odsúdení na samostatnosť ako jednotlivci. Pocit spolupatričnosti nám nebudú poskytovať národné štáty. Tie, ako dúfam, prežijú nie ako sakralizované („zbožštené“) symboly, ale „iba“ ako inštitúcie poskytujúce často klamlivý pocit bezpečia pod kuratelou spoločných pravidiel a inštitúcií. A navyše: nie sme v tom sami.
Nachádzať v národných mytológiách archetypálne (prapôvodné) „stopy“ môže viesť k poznaniu spoločného základu, k akejsi prináležitosti k ľudstvu a ľudskosti vcelku, k poznaniu, že „všetci ľudia sú bratia a sestry“. Možno ekologizácia globálneho diskurzu povedie k prijatiu tézy, že všetky živé bytosti (vlastne aj tie mŕtve veci okolo) sú súčasťou jediného stromu života.
Uverejnené v Denník N (4.2.2022)
Uvádzam Štúra iba ilustračne a možno aj z istej nostalgie: svojho času ma bývalý prezident Andrej Kiska vyznamenal medailou nesúcou jeho meno. Za predchádzajúcich prezidentov (Mečiar, Kováč, Gašparovič) mi čosi podobné nehrozilo. Pri slávnostnom akte v prvom rade sedeli vedľa seba vtedajší premiér Robert Fico a predseda parlamentu Andrej Danko. Pri preberaní medaily sa nejakým tľapnutím rukami neunúvali, čo som vtedy považoval a až doteraz považujem za úprimný prejav ich národného cítenia a osobnú satisfakciu.
Otázka znie: Aký je príspevok drvivej väčšiny heroizovaných slovenských dejateľov k slovenskej národnej mytológii? Presnejšie povedané: Nakoľko pri úvahách o aktuálnych udalostiach veľkého dosahu hrajú rolu racionálne kalkulácie, situačná improvizácia, dodatočná intuícia, osobnostné nastavenie vodcovských elít (vrátane osobnostných defektov), ich reálna moc (na pozadí existujúceho vojenského, ekonomického a sociálneho kapitálu), pozícia štátu a národa v centre alebo na periférii, davy… a archetypálne „sklony“, zakotvené napríklad vo vierach a mýtoch?
Slovenskí „národovci“ tvrdia, že slovenský národ odjakživa túžil po suverenite, samostatnom štáte, pretože v rakúsko-uhorskej monarchii a neskôr s Čechmi (Maďarmi a ďalšími menšinami) v jednom štáte sa Slováci cítili ako druhoradí občania. Po novembri 1989 si pamätáme demonštrácie za jazykový zákon, spory o kompetencie národných republík a federálnej vlády, spory o názov spoločného štátu…
Demokratické elity – a to rovnako na českej, ako aj na slovenskej strane – pohyb na „národnom fronte“ buď podcenili, alebo ním boli zaskočené. Ťažko povedať, čo zohralo kľúčovú rolu. Pravdepodobne zo všetkého niečo plus čosi navyše (napríklad geopolitické záujmy). Lavína však bola spustená a valila sa krajinou smerom k rozpadu spoločného štátu.
V zahraničí nám závideli, že rozpad prebehol nenásilným, a tak trochu operetným spôsobom. Dnes sme Slovenská a Česká republika – obe v EÚ a NATO. Súčasne pribúdajú popierači zmyslu nášho členstva v oboch zoskupeniach a vyznávači proruskej zahraničnopolitickej orientácie. Deliť však už niet čo, a to aj napriek tomu, že Maďari, Rómovia… sa stále cítia ako občania druhej kategórie a vnútri národnej väčšiny vznikajú frontové línie.
Jedna i druhá republika medzičasom prechádza generačnou výmenou a ľudia už berú situáciu „po rozpade“ ako hotovú vec. Prečo sa vracať do minulosti? Minimálne preto, že archetypálne „stopy“ sú prítomné v našom súčasnom (kultúrnom) genetickom kóde, a i preto, že nepomenovaná história prekáža poznaniu vlastného „my“, a teda aj riešeniu aktuálnych problémov. Myslím predovšetkým na klimatické zmeny, migračné vlny, hromadenie zbraní hromadného ničenia, ohniská ozbrojených konfliktov (Ukrajina…) a tak podobne.
Zdá sa, že téma národných mytológií je v súčasnosti drink mnohých ingrediencií, medzi ktorými sú vyznávači „tradície“ v čoraz významnejšej menšine, čo neznamená, že menej militantní. „Kultúrne vojny“ pútajú na seba toľko energie, že globálne ohrozenia a rozvojové šance zostávajú na periférii záujmu. Možno je však iba otázkou času, kedy pripustíme, že rozmazaná, meniaca sa a pestrá individuálna a kolektívna identita je spoločenský normál.
Premietnuté do budúcnosti by to mohlo znamenať, že sme odsúdení na samostatnosť ako jednotlivci. Pocit spolupatričnosti nám nebudú poskytovať národné štáty. Tie, ako dúfam, prežijú nie ako sakralizované („zbožštené“) symboly, ale „iba“ ako inštitúcie poskytujúce často klamlivý pocit bezpečia pod kuratelou spoločných pravidiel a inštitúcií. A navyše: nie sme v tom sami.
Nachádzať v národných mytológiách archetypálne (prapôvodné) „stopy“ môže viesť k poznaniu spoločného základu, k akejsi prináležitosti k ľudstvu a ľudskosti vcelku, k poznaniu, že „všetci ľudia sú bratia a sestry“. Možno ekologizácia globálneho diskurzu povedie k prijatiu tézy, že všetky živé bytosti (vlastne aj tie mŕtve veci okolo) sú súčasťou jediného stromu života.
Uverejnené v Denník N (4.2.2022)