Zdá sa mi, že preklínanie vplyvu sociálnych médií na pribúdanie negatívnych emócií a násilia v spoločnosti neberie konca. Ako jeden zo „závislákov“ mám obavy, že veci sa majú, ako to obvykle býva, trochu inak.
Nehovorím teraz o starostiach, ktoré mi robí komunikácia s umelou inteligenciou pri vybavovaní bežností každodenného života. Hovorím o bonusoch sociálnych médií. Námatkovo som vybral niekoľko ich vlastností, ktoré sú fajn.
Po prvé preto, že umožňujú slobodu slova vo verejnom priestore. Deviantom je možné vystaviť stopku, keď je vôľa. To nemá so slobodou a trhom nič spoločné.
Po druhé preto, že umožňujú vytvoriť si názor na obsiahle spektrum názorových prúdov, komunít, kmeňov, spoločenstiev, spoločností – ak má človek na čosi podobné kapacitu a chuť.
Po tretie preto, že sú nástrojom „kanalizácie“ nahromadenej kreativity, ale aj frustrácie, agresivity..., potreby diskutovať a utvárať vzťahy.
Po štvrté preto, že sú, pre podaktorých, obrovským portfóliom informácií a môžu tiež poslúžiť ako „cestovná mapa“ do neznámych zákutí poznávania.
Po piate preto, že sú nástrojom zábavy a partnerom v samote či nude. Pre starých ľudí priam neoceniteľným.
Po šieste preto, že nás zžívajú s algoritmami umelej inteligencie, ktorá sa stáva súčasťou povinného sociálneho kapitálu, keď nie rovno prežitia „tu a teraz“ – o zajtrajšku ani nehovoriac.
Po siedme preto, že sociálne médiá nás nútia rozhodovať sa o priestore vlastnej slobody vo svete, ktorý je priveľmi zložitý, takže vyznať sa v ňom je kumšt.
Po ôsme preto, že kultúrna evolúcia kráča vlastnými cestičkami. Niektoré sú slepé, iné vedú do priepastí, či k novým obzorom. Pokiaľ sa rozhodujeme, nesieme za to aj zodpovednosť.
Po deviate preto, že vytvárajú globálne zdieľanie, čo je skvelý prostriedok proti lokálnemu „záhumienkárstvu“ a výzva k otvorenosti.
Po desiate preto, že sociálne médiá jednoducho sú a budú. Protestovať proti tomu, čo je a bude, je podobné ako protestovať proti ročným obdobiam – jednoducho hlúposť.
Fňukať nad tým, ako nám virtuálny svet ničí ten pôvodný, je rezignácia a prejav impotencie. Rezignácia preto, že sa sami vytláčame na okraj verejného priestoru, a impotencia preto, že strácame možnosť aktívnej účasti na vlastnom bytí. A pritom je priestor sociálnych médií skvelý hlavne v krízových situáciách. Napríklad teraz, keď hrozí synergia nacionálneho radikalizmu a ruskej imperiálnej politiky. Opustiť a rezignovať na sociálne siete, znamená nechať ich v rukách druhej strany. Je to povýšenecké a hlúpe.
Uverejnené na www.tyzden.sk (22.2.2022)
Po prvé preto, že umožňujú slobodu slova vo verejnom priestore. Deviantom je možné vystaviť stopku, keď je vôľa. To nemá so slobodou a trhom nič spoločné.
Po druhé preto, že umožňujú vytvoriť si názor na obsiahle spektrum názorových prúdov, komunít, kmeňov, spoločenstiev, spoločností – ak má človek na čosi podobné kapacitu a chuť.
Po tretie preto, že sú nástrojom „kanalizácie“ nahromadenej kreativity, ale aj frustrácie, agresivity..., potreby diskutovať a utvárať vzťahy.
Po štvrté preto, že sú, pre podaktorých, obrovským portfóliom informácií a môžu tiež poslúžiť ako „cestovná mapa“ do neznámych zákutí poznávania.
Po piate preto, že sú nástrojom zábavy a partnerom v samote či nude. Pre starých ľudí priam neoceniteľným.
Po šieste preto, že nás zžívajú s algoritmami umelej inteligencie, ktorá sa stáva súčasťou povinného sociálneho kapitálu, keď nie rovno prežitia „tu a teraz“ – o zajtrajšku ani nehovoriac.
Po siedme preto, že sociálne médiá nás nútia rozhodovať sa o priestore vlastnej slobody vo svete, ktorý je priveľmi zložitý, takže vyznať sa v ňom je kumšt.
Po ôsme preto, že kultúrna evolúcia kráča vlastnými cestičkami. Niektoré sú slepé, iné vedú do priepastí, či k novým obzorom. Pokiaľ sa rozhodujeme, nesieme za to aj zodpovednosť.
Po deviate preto, že vytvárajú globálne zdieľanie, čo je skvelý prostriedok proti lokálnemu „záhumienkárstvu“ a výzva k otvorenosti.
Po desiate preto, že sociálne médiá jednoducho sú a budú. Protestovať proti tomu, čo je a bude, je podobné ako protestovať proti ročným obdobiam – jednoducho hlúposť.
Fňukať nad tým, ako nám virtuálny svet ničí ten pôvodný, je rezignácia a prejav impotencie. Rezignácia preto, že sa sami vytláčame na okraj verejného priestoru, a impotencia preto, že strácame možnosť aktívnej účasti na vlastnom bytí. A pritom je priestor sociálnych médií skvelý hlavne v krízových situáciách. Napríklad teraz, keď hrozí synergia nacionálneho radikalizmu a ruskej imperiálnej politiky. Opustiť a rezignovať na sociálne siete, znamená nechať ich v rukách druhej strany. Je to povýšenecké a hlúpe.
Uverejnené na www.tyzden.sk (22.2.2022)