Láme sa chlieb. Sme vo vojnovej situácii. Precítiť ju dokážu iba podaktorí. Napríklad tí, ktorí prežili kataklizmy modernej doby (vojnu, holokaust, gulagy...), tí, čo boli očití svedkovia, alebo tí, ktorí majú v sebe nadštandardnú empatiu. Nemali by mlčať, pokiaľ ešte žijú a pokiaľ dokážu svoje pocity formulovať do slov a viet, do umeleckých diel. Tí ostatní by mali mlčať, čo neznamená nič nerobiť.

Čosi robia predovšetkým jednotlivci. Organizujú sa spontánne, nemajú potrebu zviditeľňovať sa, nekonšpirujú. Chápu slová ako láskavosť a súcit... Nečakajme od nich, že budú mediálnymi celebritami. Šíria však okolo seba emócie, ktoré môžu rozhodnúť o budúcnosti. Sú to momentálne najúčinnejšie „zbrane“ proti vojne. Emócie? Nie tanky, húfnice, lietadlá, rakety...? Presne tak, emócie.

Najúčinnejšie zbrane proti vojne sú nasadené vo „vnútrozemí“, čiže nie na „horúcich“ bojiskách. Keď hovoríme napríklad o ruskej agresii, nemyslíme iba Putinov režim, ale aj jeho pritakávačov medzi nami, čiže domácich nepriateľov. Keď hovoríme o zápase s domácimi nepriateľmi, myslíme hlavne zápas o postoje, hodnoty, potreby a ciele ľudí. „Podľa skutkov poznáte ich!“ – sú rozmanité.

Schopnosť pripustiť mierové spolužitie odlišností, hoci aj radikálnych, je podstatnou vlastnosťou liberálnych demokracií. Nevadí, že práve táto ich vlastnosť štve vyznávačov jedinej pravdy, pokiaľ takzvané kultúrne vojny neprekročia kritickú hranicu. Tou je násilie vo všetkých jeho podobách. Na Ukrajine bola kritická hranica prekročená. Stret liberálnych demokracií s ich nepriateľmi rozhodne o budúcnosti.

Citát z wikipedie: „Liberálna demokracia je politický režim, ktorý vládne na princípoch zastupiteľskej demokracie a liberalizmu . Pre túto formu zriadenia sú charakteristické voľby medzi sebou voľne súťažiacimi politickými subjektmi, deľba moci a rozdelenie právomocí, právny štát, trhová ekonomika so súkromným vlastníctvom a ochrana ľudských a občianskych práv pre všetkých.“

Slová, a nič než slová. Všímajme si život rodín a komunít. Aktérov v konkrétnych situáciách, pozíciách a rolách. Fungovanie a dôveryhodnosť inštitúcií. Všímajme si, ako vnímajú ľudia svoj údel. Všímajme si ducha našej doby cez konflikty, ktoré ho formujú. Všímajme si víťazov a porazených a ako so svojimi víťazstvami a prehrami nakladajú. A seba v tom všetkom.

Hlavne však porovnávajme. Neexistuje ideálne usporiadanie rodín, komunít, spoločenstiev, spoločnosti, politického národa, štátu. Existuje iba moje, tvoje, ich vnímanie lepšieho a horšieho. A kritériá pre takého vnímanie. Viac hmotných statkov? Viac spravodlivosti? Viac slobody?... Viac?! Pre mňa? Pre teba? Pre všetkých? Tak, tak aj tak, pokiaľ je to v akej takej rovnováhe. Večné hľadanie a tápanie.

Za demarkačnou líniou však medzičasom umierajú nevinní, a medzi nimi ženy, deti, starí ľudia. A my si tu zväčša špekulujeme, namiesto toho, aby sme konali. Podaktorí dokonca chrlia okolo seba negatívne emócie, sejú vietor. Kruh, alebo špirála? Pre niekoho kruh, pre iného špirála. Keď špirála, tak hore, alebo dole? Špirála nahor, hoci iba ako viera, dáva nádej, zmysel života, cestu a cieľ. Je to dobrá viera.

Dobrá aj v časoch, keď sa chce človeku skôr mlčať a konať – ako písať. Čo však už s takými, ktorí sa snažia vo verejnom priestore zdieľať? Napadajú ma slová Jiddu Krishnamurtiho, ktorý kedysi (citujem z pamäti) povedal, že vydeľovať sa ako čosi špeciálne, exkluzívne, mimoriadne spomedzi ľudstva je zlé. Mýty o „Veľkom“ Rusku (Nemecku, Srbsku, Maďarsku...) viedli vždy k pohromám.

Písané pre Denník N