Rok 1945 uzavrel nacionálno-socialistické zlo. Na chvíľu! Benešove dekréty vyhnali Nemcov a Maďarov. Rok 1948 postavil nové ostnaté drôty okolo „tábora socializmu“ v réžii Sovietov.
Päťdesiate roky otvorili dvere politickým procesom. Dokopali sme do väzení, na stavby a do baní svoju inteligenciu. V auguste 1968 prišli v tankoch „spriatelené armády“. Počas „normalizácie“ sme sa krčili pre kariéry a profity. Udavači a komunisti mali zelenú. Po Novembri 1989 sme síce chvíľu hlásali pravdu, lásku a nenásilie, ale po niekoľkých týždňoch ju vystriedali primitívni nacionalisti a ich „Na Slovensku po slovensky“, „My sme tu doma“, „Maďari za Dunaj“, „Česi peši do Prahy“…, vrátane hesiel o „pôde a krvi“, o „bohu a národe“... Ľudia ako Mečiar, Fico, Kotleba…, a im podobní, sa už iba viezli na vlne negatívnych emócií. A vezú sa dodnes! Ukazovaním prstom na vnútorných a vonkajších nepriateľov. Všakže, pán Matovič?
Obskurné kreatúry harabínovského formátu nechám bokom. Nemôžem však nechať bokom zlo, ktoré šíria do okolia ako jed. A zbrane, ktoré majú v držaní a ktorými sa občas verejne predvádzajú. Bola to iba otázka času, keď ich niekto obráti proti nevinným. Stalo sa!
Politici, ktorí aktuálne vládnu, reagujú promptne. Fajn, je to ich povinnosť. Ale aj zodpovednosť! Nepridávajme k tragickej udalosti na Zámockej ulici výčitky, spomienky, obvinenia. Akurát si pripomeňme na akých gatiach visia v záujme svojho „vládnutia“. Takto chcete zvládnuť obrovské problémy dneška?!
Čudujem sa aj redakcii Denníka N, ktoré zverejnilo vrahove inšpiračné zdroje v časoch, keď stačí pár klikov na klávesnici, a sme v hnoji až po krk.
Na rovinu: Slovensko je v stave klinickej morálnej smrti. Reči, a nič než reči, vládnu verejnému priestoru. A pritom je to tak jednoduché: „Podľa skutkov poznáte ich“, hlása kanonická kniha nášho civilizačného priestoru. A keď už ste ich spoznali, prečo nekonáte? Prečo sa trasiete pred predčasnými voľbami? Neveríte sami sebe? Neveríte občanom? Bojíte sa? Teraz?
Post Scriptum
Za niekoľko minút sa dá na internete dohľadať pozadie, ktoré formovalo vraha. A stačí nemať krátku pamäť, aby sme si spomenuli, ktoré ruky nedokázali zakázať ĽSNS a pustili do top pozície v justícii Žilinku. A tak ďalej a tak podobne..., počnúc vzývaním fašistickej vojnovej Slovenskej republiky, ktorá Hitlerovej ríši zobala z ruky, a jej prezidenta. Volal sa Jozef Tiso. Vlastne by si aj občania Slovenskej republiky mali položiť otázku svojej spoluzodpovednosti. Teraz!
Text som poslal na uverejnenie do Denníka N
Obskurné kreatúry harabínovského formátu nechám bokom. Nemôžem však nechať bokom zlo, ktoré šíria do okolia ako jed. A zbrane, ktoré majú v držaní a ktorými sa občas verejne predvádzajú. Bola to iba otázka času, keď ich niekto obráti proti nevinným. Stalo sa!
Politici, ktorí aktuálne vládnu, reagujú promptne. Fajn, je to ich povinnosť. Ale aj zodpovednosť! Nepridávajme k tragickej udalosti na Zámockej ulici výčitky, spomienky, obvinenia. Akurát si pripomeňme na akých gatiach visia v záujme svojho „vládnutia“. Takto chcete zvládnuť obrovské problémy dneška?!
Čudujem sa aj redakcii Denníka N, ktoré zverejnilo vrahove inšpiračné zdroje v časoch, keď stačí pár klikov na klávesnici, a sme v hnoji až po krk.
Na rovinu: Slovensko je v stave klinickej morálnej smrti. Reči, a nič než reči, vládnu verejnému priestoru. A pritom je to tak jednoduché: „Podľa skutkov poznáte ich“, hlása kanonická kniha nášho civilizačného priestoru. A keď už ste ich spoznali, prečo nekonáte? Prečo sa trasiete pred predčasnými voľbami? Neveríte sami sebe? Neveríte občanom? Bojíte sa? Teraz?
Post Scriptum
Za niekoľko minút sa dá na internete dohľadať pozadie, ktoré formovalo vraha. A stačí nemať krátku pamäť, aby sme si spomenuli, ktoré ruky nedokázali zakázať ĽSNS a pustili do top pozície v justícii Žilinku. A tak ďalej a tak podobne..., počnúc vzývaním fašistickej vojnovej Slovenskej republiky, ktorá Hitlerovej ríši zobala z ruky, a jej prezidenta. Volal sa Jozef Tiso. Vlastne by si aj občania Slovenskej republiky mali položiť otázku svojej spoluzodpovednosti. Teraz!
Text som poslal na uverejnenie do Denníka N