Vrátil som sa z tridsiateho tretieho výročia Novembra 89. V bratislavskom Klube pod lampou sme sa zišli „veteráni“ z celého Slovenska. Tí, ktorí vtedy stáli v prvej línii za Verejnosť proti násiliu. Tí, ktorí medzičasom nezomreli alebo nezradili. Bolo to vtedy občianske vzopätie a na našej kandidátke boli aj ľudia z Maďarskej nezávislej iniciatívy, Rómskej iniciatívy, ekológovia (Trend tretieho tisícročia). I z Klubu Obroda, ktorých som teraz na stretnutí nevidel, a znamená presne to, čo hovorím, čiže „ja som ich tam nevidel“.

Nezaregistroval som jediného, ktorý by v čase Novembra 89 sníval o samostatnom Slovensku, o rozpade Československa. Opakujem: Ja som nezaregistroval ani jedného takého! Napokon, sen, ktorý sme vtedy snívali, bola otvorená spoločnosť, spoločnosť občianska. Dobrý občan môže byť všelijaký – Slovák, Maďar, Róm, gej, lesba... konzervatívec, liberál, katolík, žid, agnostik... Všetci sme však boli občania Československa a chceli sme byť Európania, čiže Západ.

Československo sa rozpadlo, vznikla samostatná Slovenská republika. S Mečiarom (HZDS), Slotom (SNS) a podobnými, čoho dôsledkom je to, že dnes vidíme v „prvej línii“ Matoviča, Kollára a podobných. Z tejto plejády „osobností“ sa hrdinský mýtus moderného slovenského národa nezrodí ani náhodou. Naopak! Na čo teda má byť občan hrdý? Na inštitút štátu, ktorý sa potýka s masívnou nedôverou ľudí k inštitúciám? Na rozpoltenú verejnosť, ktorá v pomere takmer fifty – fifty adoruje raz Rusov a inokedy Ukrajincov? Raz EÚ a inokedy národný štát?

Stručne: Niet čo oslavovať! Stalo sa. Stalo sa bez referenda, ktoré sme si asi šetrili na onakvejšie témy. Stačili dvaja, a bolo rozhodnuté. „Ľud“ sa nestačil čudovať. Nečudoval sa a neprotestoval. Máme, čo sme si zaslúžili. Zaslúžili za mlčanie a pokoj svätý. Zvykli sme si, zvykli si aj naše deti, naše vnúčatá už berú Československo podobne ako iné, dávne a zabudnuté, historické udalosti. To len zopár pomätencov adoruje „pôdu a krv“, zopár kriminálnikov hľadá zástavu k vlastnej imunite, a niektorí politici, nie je ich málo, naskočili na vlnu populizmu.

Za seba iba opakujem: Nacionalizmus je deštruktívny a archetypálny pud. Globalizácia nie je o tom, ako človeka zbavíš rodného jazyka, kultúry, živej pamäti, ale o spájaní rozmanitosti. Spájanie nie je o stieraní rozdielov, ale o spolužití v pestrosti. Jasne, spolunažívanie v pestrosti sprevádzajú konflikty generované práve inakosťou. Občanom však inakosť až tak nevadí, vadia im záujmy mocných, ktorí moc zneužívajú. Čo iného je súčasná ruská agresia? Expanzia pod zástavou „národného mýtu“, pre ktorý je každá inakosť od diabla.

Osobne nepochybujem, že tento typ mýtu práve, a opakovane, eskaluje. Dovedené do dôsledkov to znamená, že na obzore sa črtá „nový“ nacionalizmus, rovnako deštruktívny a vražedný, ako ten starý. Predstava, že ho nahradí globálne občianske vzopätie je číra ilúzia. Ten pokus, aspoň „tu a teraz“, však stojí zato. Je opäť čas pripraviť sa na dôsledky. Pesimista (realista?) by povedal, že tie masy zavraždených, okradnutých, znásilnených, vyhnaných a vysídlených, nezabudnú. Nielenže nezabudnú, ale aj – medzigeneračným prenosom – odovzdajú potomkom.

Optimista sníva sen o tom, že problémy, ktorým čelíme, sú nadnárodné čiže globálne, a bez globálnych riešení, ergo aj globálnych inštitúcií, nás zničia. Zničí nás ekologický egoizmus, kult konzumu, nerovnosti, animozity medzi štátmi, národmi, etnikami, kmeňmi... najbližšími blížnymi. Optimisti, hláste sa do prvej línie!

Publikované na www.tyzden.sk (24.11.2022)