Čítať knihu Mikolaja Grynberga Na vině je Osvětim (IRENE, Praha 2022) je pre ľudí oboznámených s témou iba potvrdením známeho. Po prvé ide o potvrdenie empirického faktu o medzigeneračnom prenose traumy medzi generáciou rodičov, detí a vnúčat.
Po druhé ide o potvrdenie faktu, že generácia detí dostala zásah do svojich duší výraznejšie, ako ich rodičia (výsledky epigenetických výskumov tretej generácie ešte nie sú k dispozícii). Po tretie ide o potvrdenie faktu, že dopady na životy ľudí postihnutých traumou, a jej prenosom, sú individuálne špecifické a pokusy o zovšeobecnenia narážajú na limity nepochopiteľného.
Autor je Poliak a kniha obsahuje rozhovory s druhou generáciou v USA, Izraeli, Poľsku... Ako jeden z preživších som sa pristavil pri výrokoch, ktoré vo mne rezonovali tým, že ich zdieľam. Napríklad: Peter (narodený 1962), ktorý spisoval príbehy preživších pre Spielbergovu nadáciu v Poľsku, na otázku, čo ho najviac na tých rozhovoroch prekvapilo, odpovedá, že 99% tých, čo dávali rozhovory na otázku „Bál si sa Nemcov?“, odpovedalo „Áno, ale Poliakov viac.“ Keby šlo o Slovákov... odpoveď by asi neznela inak.
Napísal som, že „dopady na životy ľudí postihnutých traumou, a jej prenosom, sú individuálne špecifické a pokusy o zovšeobecnenia narážajú na limity nepochopiteľného.“ Do tejto kategórie treba zahrnúť aj fakt, že deti preživších boli iba veľmi zriedka oboznámené s príbehmi svojich rodičov, ktorí svoju bolesť sčasti vytesnili, alebo chceli „iba“ ušetriť svoje deti bolesti a strachu. Zväčša ich ani nevychovávali ako židov. Cestu k svojmu židovstvu nachádzala druhá generácia postupne a neraz až v strednom a vyššom veku. A ešte jeden spoločný menovateľ – absencia „tradičnej“ rodiny. Hovorím o chýbajúcich, čiže vyvraždených, prarodičoch a iných príbuzných.
Hľadal a nachádzal som pri čítaní Grynbergovej knihy sám seba, svojho otca, brata, mamku, dedka, babku... Hľadal som však aj riešenia traumy v sebe a v nás. Našiel som zase iba to, čo som už vedel. Už citovaný Peter to povedal dosť presne:
Grynberg: Poznám ťa už nejaký čas a viem, že ovládaš streľbu zo samopalu.
Peter: Viem. A mám ešte niekoľko neštandardných zručností. Bojové umenia som začal trénovať vo svojich štrnástich rokoch.
G.: Prečo?
P.: Myslím, že značná časť týchto umení pomáha prežiť.
G.: Kedy?
P.: Keď je potrebné prežiť.
G.: Aby si mohol prežiť v pivnici?
P.: Preto, aby som nemusel sedieť v pivnici.
A napokon: Je prvý sviatok vianočný, sedím za stolom a súbežne s písaním tohto textu čítam minútu po minúte v Denníku N. Titulky: 09:24 Počet obetí sobotných ruských útokov na Cherson stúpol na 13, ďalších vyše 60 utrpelo zranenia. Samotné mesto zasiahli Rusi podľa ukrajinských úradov vyše 40-krát, cielili na centrum, priemyselné priestory, zdravotnícke zariadenia aj súkromné domy či bytovky. 09:21 Vo všetkých regiónoch Ukrajiny vyhlásili letecký poplach, nad Bieloruskom zaznamenali ruské stíhačky MiG-31, ktoré nosia aj rakety Kinžal. 09:55 Ukrajinky už nemusia nosiť mužské uniformy, dobrovoľníci im šijú vlastné. Ukrajinu od ruského vpádu bránia desaťtisíce žien. 10:03 V okupovanom Mariupole začali búrať divadlo, ktoré v marci zničilo ruské ostreľovanie.
Keď existuje nejaké univerzálne posolstvo holokaustu, genocidy na Ukrajine..., tak to je poznanie, že – obrazne povedané – prežiť v pivnici nie je život.
Písané pre Denník N
Autor je Poliak a kniha obsahuje rozhovory s druhou generáciou v USA, Izraeli, Poľsku... Ako jeden z preživších som sa pristavil pri výrokoch, ktoré vo mne rezonovali tým, že ich zdieľam. Napríklad: Peter (narodený 1962), ktorý spisoval príbehy preživších pre Spielbergovu nadáciu v Poľsku, na otázku, čo ho najviac na tých rozhovoroch prekvapilo, odpovedá, že 99% tých, čo dávali rozhovory na otázku „Bál si sa Nemcov?“, odpovedalo „Áno, ale Poliakov viac.“ Keby šlo o Slovákov... odpoveď by asi neznela inak.
Napísal som, že „dopady na životy ľudí postihnutých traumou, a jej prenosom, sú individuálne špecifické a pokusy o zovšeobecnenia narážajú na limity nepochopiteľného.“ Do tejto kategórie treba zahrnúť aj fakt, že deti preživších boli iba veľmi zriedka oboznámené s príbehmi svojich rodičov, ktorí svoju bolesť sčasti vytesnili, alebo chceli „iba“ ušetriť svoje deti bolesti a strachu. Zväčša ich ani nevychovávali ako židov. Cestu k svojmu židovstvu nachádzala druhá generácia postupne a neraz až v strednom a vyššom veku. A ešte jeden spoločný menovateľ – absencia „tradičnej“ rodiny. Hovorím o chýbajúcich, čiže vyvraždených, prarodičoch a iných príbuzných.
Hľadal a nachádzal som pri čítaní Grynbergovej knihy sám seba, svojho otca, brata, mamku, dedka, babku... Hľadal som však aj riešenia traumy v sebe a v nás. Našiel som zase iba to, čo som už vedel. Už citovaný Peter to povedal dosť presne:
Grynberg: Poznám ťa už nejaký čas a viem, že ovládaš streľbu zo samopalu.
Peter: Viem. A mám ešte niekoľko neštandardných zručností. Bojové umenia som začal trénovať vo svojich štrnástich rokoch.
G.: Prečo?
P.: Myslím, že značná časť týchto umení pomáha prežiť.
G.: Kedy?
P.: Keď je potrebné prežiť.
G.: Aby si mohol prežiť v pivnici?
P.: Preto, aby som nemusel sedieť v pivnici.
A napokon: Je prvý sviatok vianočný, sedím za stolom a súbežne s písaním tohto textu čítam minútu po minúte v Denníku N. Titulky: 09:24 Počet obetí sobotných ruských útokov na Cherson stúpol na 13, ďalších vyše 60 utrpelo zranenia. Samotné mesto zasiahli Rusi podľa ukrajinských úradov vyše 40-krát, cielili na centrum, priemyselné priestory, zdravotnícke zariadenia aj súkromné domy či bytovky. 09:21 Vo všetkých regiónoch Ukrajiny vyhlásili letecký poplach, nad Bieloruskom zaznamenali ruské stíhačky MiG-31, ktoré nosia aj rakety Kinžal. 09:55 Ukrajinky už nemusia nosiť mužské uniformy, dobrovoľníci im šijú vlastné. Ukrajinu od ruského vpádu bránia desaťtisíce žien. 10:03 V okupovanom Mariupole začali búrať divadlo, ktoré v marci zničilo ruské ostreľovanie.
Keď existuje nejaké univerzálne posolstvo holokaustu, genocidy na Ukrajine..., tak to je poznanie, že – obrazne povedané – prežiť v pivnici nie je život.
Písané pre Denník N