Ako povedal klasik: „Myslieť globálne a konať lokálne.“ Je to nevyhnutnosť. Globálne ohrozenia (a súčasne šance), pretože motivujú k (proti)akcii), sú:
Zbrane hromadného ničenia, životné prostredie, umelá inteligencia. V rukách (ne)zodpovedných mocenských elít a elít vôbec.
Mysliaci človek hľadá vysvetlenie, chce pochopiť... Každý ako vie, môže a chce. Tiež som si našiel svoju cestičku. Stručne: Mýtotvorba a mýtofilnosť ako prazáklad verzus limitované rácio. Odkazy na autorov, z ktorých čerpám inšpiráciu (od C.G.Junga cez Jonathana Sacksa až po Laca Kováča) vynechám. Veľa ich však nie je.
Načo sú však cestičky, keď ich je takmer toľko ako mysliacich ľudí? Možno práve o túto pestrosť ide. Pestrosť, ktorá sa odvíja od vier a veriacich, ktorí sú takí aj onakí, konštruktívni a deštruktívni, podobne ako pozitívne a negatívne emócie, ktoré z nás robia zblbnuté davy alebo spoločenstvá, spoločnosti, štáty.
Je vývoj kruh, alebo špirála? Pýtam sa sám seba opakovane zas a znovu. Odpoveď nachádzam v osobnom, komunitnom, susedskom... mikrosvete – občas kruh a občas špirála. Kruh vtedy, keď sa nechám unášať hmotným profitom, špirála vtedy, keď sa sústredím na vzťahy – dobré, a dobroprajné. Vzťahy!
JA v takom prípade splýva s MY, rozmanitosť sa stáva farebnosťou, moje spoločným, chaos zaujímavým a melodickým, násilie úchylkou, sila a odvaha postaviť sa tejto úchylke predpokladom stability... Cieľ, ktorý je možné naplniť iba individuálnym úsilím a združovaním. Bez diktátu zvonku – mentálnou príťažlivosťou.
„Mikroputinov“ (konkrétne mená si dosaďte sami) máme v rodinách, na pracoviskách.... kam sa pozriete, pretlak. Tie mediálne prefláknuté ksichty, ktoré vídame na svojich displayoch, v telke, novinách... sú memento. Vyvolávajú nezmyselné vojny bez víťazov. Porazení bývajú tí najnevinnejší – deti, tie predovšetkým, a starí ľudia.
Prežil som takých za svoj dlhý život niekoľko. Keď vynechám genocídy a podobné hrôzy, tak tie najbolestivejšie strety boli s najbližšími – rodinné, príbuzenské, partnerské, pracovné, krčmové a kaviarenské. Moje spory s veľkoformátovými hajzlami, boli, až po prvú salvu ostrými, prechádzka ružovou záhradou.
Keď sa ma ľudia pýtajú, ako žijem, rukou naznačím vlnovku. Možno by som sa však mal naučiť rukou naznačiť vlnovkovitú špirálu. Kde však je jej koniec? V nebesiach, v horúcom pekle, alebo v ničote? Je to vec osobného nastavenia a momentálnej situácie. Napríklad dnes to stojí za hovno pani Müllerová.
Písané pre www.tyzden.sk
Mysliaci človek hľadá vysvetlenie, chce pochopiť... Každý ako vie, môže a chce. Tiež som si našiel svoju cestičku. Stručne: Mýtotvorba a mýtofilnosť ako prazáklad verzus limitované rácio. Odkazy na autorov, z ktorých čerpám inšpiráciu (od C.G.Junga cez Jonathana Sacksa až po Laca Kováča) vynechám. Veľa ich však nie je.
Načo sú však cestičky, keď ich je takmer toľko ako mysliacich ľudí? Možno práve o túto pestrosť ide. Pestrosť, ktorá sa odvíja od vier a veriacich, ktorí sú takí aj onakí, konštruktívni a deštruktívni, podobne ako pozitívne a negatívne emócie, ktoré z nás robia zblbnuté davy alebo spoločenstvá, spoločnosti, štáty.
Je vývoj kruh, alebo špirála? Pýtam sa sám seba opakovane zas a znovu. Odpoveď nachádzam v osobnom, komunitnom, susedskom... mikrosvete – občas kruh a občas špirála. Kruh vtedy, keď sa nechám unášať hmotným profitom, špirála vtedy, keď sa sústredím na vzťahy – dobré, a dobroprajné. Vzťahy!
JA v takom prípade splýva s MY, rozmanitosť sa stáva farebnosťou, moje spoločným, chaos zaujímavým a melodickým, násilie úchylkou, sila a odvaha postaviť sa tejto úchylke predpokladom stability... Cieľ, ktorý je možné naplniť iba individuálnym úsilím a združovaním. Bez diktátu zvonku – mentálnou príťažlivosťou.
„Mikroputinov“ (konkrétne mená si dosaďte sami) máme v rodinách, na pracoviskách.... kam sa pozriete, pretlak. Tie mediálne prefláknuté ksichty, ktoré vídame na svojich displayoch, v telke, novinách... sú memento. Vyvolávajú nezmyselné vojny bez víťazov. Porazení bývajú tí najnevinnejší – deti, tie predovšetkým, a starí ľudia.
Prežil som takých za svoj dlhý život niekoľko. Keď vynechám genocídy a podobné hrôzy, tak tie najbolestivejšie strety boli s najbližšími – rodinné, príbuzenské, partnerské, pracovné, krčmové a kaviarenské. Moje spory s veľkoformátovými hajzlami, boli, až po prvú salvu ostrými, prechádzka ružovou záhradou.
Keď sa ma ľudia pýtajú, ako žijem, rukou naznačím vlnovku. Možno by som sa však mal naučiť rukou naznačiť vlnovkovitú špirálu. Kde však je jej koniec? V nebesiach, v horúcom pekle, alebo v ničote? Je to vec osobného nastavenia a momentálnej situácie. Napríklad dnes to stojí za hovno pani Müllerová.
Písané pre www.tyzden.sk