Už sa naozaj nepamätám pri ktorom výročí Novembra 89 to bolo. Kráčal som so synom po ulici, keď pri mne zastavilo auto so zatemnenými oknami.
Zo zadného sedadla vystúpil Víťazoslav Móric, v novembrových časoch šéf SNS. pristúpil a podal mi ruku. Povedal: „Fedor, keď budeš niekde nablízku, navštív ma v môjho podniku“, alebo tak nejako. Ten podnik mal tuším čosi spoločné so zbrojnou výrobou, ale nedal by som za to ruku do ohňa.
Po slovensky bez výnimky
V prvej polovici októbra 2024 sa verejnosť dozvedela, že ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej (SNS) plánuje sprísniť zákon o štátnom jazyku. Podrobnejšie tu: https://dennikn.sk/4292205/aj-vo-vesmire-iba-po-slovensky-o-simkovicovej-jazykovy-zakon-sa-zaujima-aj-madarske-ministerstvo-zahranicia/.
Tesne po Novembri 1989 slovenskí národovci našli svoju tému – Zákon o štátnom jazyku. Odvtedy uplynulo dosť rokov, hejže?
Tu je fragment z knihy Z prvej ruky, ktorá vyšla v roku 1990 (Fedor GáL, Archa) a je denníkom vtedajšieho aktuálneho diania. Citujem zovšeobecnené jadro sporu (pod označením „Koaličiar sa myslí koalícia ponovembrovej moci v ktorej dominovala Verejnosť proti násiliu – pozn. aut.).
Matičiar: Vládna koalícia (voľby vtedy vyhrala Verejnosť proti násiliu) prostredníctvom svojho návrhu jazykového zákona hádže polená pod nohy slovenčine, Matici slovenskej, slovenskej zvrchovanosti. .
Koaličiar: Od chvíle, keď sme si uvedomili, že spoločenská klíma na Slovensku žiada prijatie jazykového zákona, študujeme naše medzinárodné záväzky, platné normy a prax v krajinách s podobnými problémami, ako sú naše. Návrh, ktorý sme odovzdali Slovenskej národnej rade zodpovedá medzinárodným normám i právam všetkých obyvateľov Slovenska. Pozorne sme si preštudovali aj matičný návrh a prihliadli na všetky jeho použiteľné formulácie.
Matičiar: Oba návrhy však majú odlišnú filozofiu. Sporný je najmä ten odsek koaličného návrhu, ktorý priznáva menšinám právo hovoriť v úradnom styku svojou rečou.
Koaličiar: Aj podľa nášho návrhu je úradným jazykom na celom území Slovenska slovenčina. Možnosť používania jazyka českého alebo jazykov národnostných menšín v tých oblastiach, ktoré menšiny obývajú, nič na tejto skutočnosti nemení. Úradníci jednoducho musia vedieť po slovensky. V prípade, že neovládajú jazyk menšiny, pripúšťa sa použitie tlmočníka.
Matičiar: A kto bude niesť náklady týchto služieb? A ako zabránite, aby pri prijímaní do úradov v zmiešaných oblastiach neboli diskriminovaní Slováci, ktorí neovládajú jazyk menšiny?
Koaličiar: A ako chcete, aby sme sa stali súčasťou civilizovaného sveta, ak nebudeme rešpektovať všeobecne platné normy a ľudské práva?
Matičiar: Čo ma je po civilizovanom svete, ak doma mám byť diskriminovaný?
A teraz sa zoznámme s pánom Moricom, vtedy úradujúcim predsedom Slovenskej národnej strany. Úryvok ktorý som vybral z televíznej besedy a nie je nejakým "úletom", ale preňho typickým spôsobom komunikácie s verejnosťou (Záznam z televízneho dialógu o uzákonení slovenského jazyka z 5. októbra 1990):
V. MORIC: Dopekla, tak spravme si už raz po svojom! Ako Slováci. Viete, keď nastúpila k mocí pani Thatcherová, tak prijala ekonomický program a trvalo to najlepším ekonómom anglickým tri roky. S jazykom problémy nemajú. U nás sa ekonomický program spraví za tri mesiace, prijme sa. A jazykový zákon sa bude tri roky? O ekonomike, o tom, ako budeme žiť, o tom sa rozhodne bleskove; ale o jazyku, našom jazyku - my sme predsa tuná doma, my sme páni - o tom sa má rozhodovať tri roky? A stále tvrdiť ešte to neni, ešte to neni, ešte to neni – no a dokedy to bude?
P. ZAJAC: Ja by som nemyslel, že sme tu páni, skôr my všetci ako sme tu, sme služobníci.
V. MORIC: Ja som hovoril o slovenskom národe na území Slovenska ...
P. ZAJAC: Slovenský národ spravuje túto krajinu, to je veľmi veľká zodpovednosť. Keď je niekto pán, musí byť aj poddaný, však; ale to hovorím len Na okraj. K jazykovému zákonu: viete, ja nerád argumentujem len nejakými medzinárodnými právami a záväzkami, ale musím tu argumentovať aj inými krajinami ako je Slovensko alebo Česko - Slovensko. V Rakúsku, kým sa od štátnej zmluvy roku 1955 dostali k takémuto zákonu, to trvalo 21 rokov. V Taliansku, kým sa dostali k skutočnému korektnému riešeniu situácie v Južnom Tirolsku, to trvalo 40 rokov, a padali pri tom bomby. A prestali padať až vtedy, keď sa tam nastolilo právo. Právo pre všetkých. To nehovorím preto, že by som si myslel, že treba nejako odkladať uzákonenie slovenského jazyka. Myslím si, že ten zákon musí byť dobrý, spravodlivý. Ak má byť prijatý rýchlo, môže sa dotýkať naozaj len tých principiálnych vecí. Je potrebná veľmi konkrétna a veľmi pozorná práca, veľmi dôsledná práca na tom, ako tú reálnu situáciu v oblastiach južného Slovenska, ako ju vecne a reálne zhodnotiť. Zatiaľ zhodnotená nie je. Ak chcem jazykový zákon prijať teraz, musíme sa uspokojiť s takými všeobecnými princípmi, ktoré sú dobré, a musíme pracovať veľmi tvrdo na tom, čo sa nazýva nariadenia alebo vykonávacie predpisy.
V. MORIC: Ja hovorím, že to je zbytočné ťahanie času. Ja neviem, prečo ste sa tak báli povedať, že Slováci sú pánmi na Slovensku. V Slovenskej národnej strane je úplne prirodzené povedať, že Slováci sú páni. Neviem, ak je vépeenke prirodzenejšie povedať slovo "súdruh", nech sa páči.
P. ZAJAC: Myslím, že toto netreba komentovať.
Ráno ma na pracovisku čakali muži z ochranky. Prvý raz v živote som mal vedľa seba ozbrojeného muža, ktorý mal za úlohu dbať o moju bezpečnosť.
25.októbra 1990. Sedím už niekoľko hodín pred televíziou a pozorujem takmer neuveriteľnú scénu. Pred Slovenskou národnou radou sa zišiel dav ľudí, ktorí v mene matičnej verzie jazykového zákona žiadajú odstúpenie vlády a parlamentu, zvoleného v prvých slobodných voľbách po 42 rokoch. Televízia i rozhlas dávajú voľný priechod vášňam - počúvam, ako z úst stredoškolskej mládeže zaznievajú výzvy ku generálnemu štrajku, počúvam, ako sa poslanec federálneho parlamentu V. Móric podpisuje pod petíciu, ktorá žiada rozpustenie parlamentu a demisiu vlády, počúvam výzvy k hladovke a skandovanie na adresu poslancov a vlády "Odstúpiť, odstúpiť!". Pred mojimi očami sa tu opakuje scenár novembrovej revolúcie. Rozdiel spočíva v tom, že nie je november 1989, ale október 1990 a rozdiel je tiež v tom, o čo ide. Vtedy to bola revolta občanov, teraz je to revolta nacionalistov. Vtedy sa lámal monopol moci Komunistickej strany, dnes sa láme krehká moc mladej demokracie. Okolo pol desiatej večer sa v parlamente končí hlasovanie. Ak sa nemýlim, prezentovalo sa 142 poslancov, tzv. koaličný zákon je schválený väčšinou 82 hlasov. V tých istých minútach dostávam fax z Európskej demokratickej skupiny v Európskom parlamente, v ktorom sa píše: "... členovia Demokratickej skupiny v Európskom parlamente sú znepokojení správami ustanoviť slovenský jazyk ako oficiálny jazyk Slovenskej republiky bez výnimky“. Narýchlo ho prekladáme a posielame do televízie. Tam sa medzitým začal dialóg medzi predsedom Slovenskej vlády, Vladimírom Mečiarom a predsedom Matice Slovenskej, Jozefom Markušom. V.Mečiar v ňom jednoznačne nastoľuje otázku zodpovednosti za ďalší vývoj krajiny, za ekonomický krach, národnostné napätie, potencionálne násilie a eskaláciu sociálneho napätia. Po prvý raz jemne naznačuje, že v pozadí správania predsedu Matice Slovenskej môže byť aj jeho temná minulosť (v Bratislave sa pošuškáva, že za bývalého režimu bol spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti vo veci ilegálnej cirkvi). Jozef Markuš argumentuje svojou láskou k národu a jazyku. V tej chvíli si azda iba málokto uvedomuje súvislosti prijatia koaličného návrhu zákona. Až týmto aktom sa nám vlastne otvorili možnosti prijatia Ústavnej listiny ľudských práv, vstupu do Európskej rady a v konečnom dôsledku aj možnosti lepšieho prístupu k riešeniu problému Slovákov žijúcich v Maďarsku ako aj na pritlmenie maďarskej agresivity voči riešeniu problému Maďarov žijúcich na južnom Slovensku. Domov odchádzam pred polnocou v sprievode dvoch ochrancov. Za pár týždňov oslávime prvé výročie nežnej revolúcie.
Post scriptum
Od roku 1990 spravili slovenský nacionalisti riadny krok „dopredu“ – návrhu na úpravu jazykového zákona predchádzal návrh na zmeny slovenskej hymny a podoby štátneho znaku. Všetko z pozície Ministerstva kultúry. Toho ministerstva a tej kultúry, ktorá sa zmieta vo víre personálneho, finančného, koncepčného, ideologického chaosu. A opäť sa tak deje pod taktovkou SNS. Nič než národ?
Poznámka: Text bol uverejnený v denníku SME 17.11.2024
Po slovensky bez výnimky
V prvej polovici októbra 2024 sa verejnosť dozvedela, že ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej (SNS) plánuje sprísniť zákon o štátnom jazyku. Podrobnejšie tu: https://dennikn.sk/4292205/aj-vo-vesmire-iba-po-slovensky-o-simkovicovej-jazykovy-zakon-sa-zaujima-aj-madarske-ministerstvo-zahranicia/.
Tesne po Novembri 1989 slovenskí národovci našli svoju tému – Zákon o štátnom jazyku. Odvtedy uplynulo dosť rokov, hejže?
Tu je fragment z knihy Z prvej ruky, ktorá vyšla v roku 1990 (Fedor GáL, Archa) a je denníkom vtedajšieho aktuálneho diania. Citujem zovšeobecnené jadro sporu (pod označením „Koaličiar sa myslí koalícia ponovembrovej moci v ktorej dominovala Verejnosť proti násiliu – pozn. aut.).
Matičiar: Vládna koalícia (voľby vtedy vyhrala Verejnosť proti násiliu) prostredníctvom svojho návrhu jazykového zákona hádže polená pod nohy slovenčine, Matici slovenskej, slovenskej zvrchovanosti. .
Koaličiar: Od chvíle, keď sme si uvedomili, že spoločenská klíma na Slovensku žiada prijatie jazykového zákona, študujeme naše medzinárodné záväzky, platné normy a prax v krajinách s podobnými problémami, ako sú naše. Návrh, ktorý sme odovzdali Slovenskej národnej rade zodpovedá medzinárodným normám i právam všetkých obyvateľov Slovenska. Pozorne sme si preštudovali aj matičný návrh a prihliadli na všetky jeho použiteľné formulácie.
Matičiar: Oba návrhy však majú odlišnú filozofiu. Sporný je najmä ten odsek koaličného návrhu, ktorý priznáva menšinám právo hovoriť v úradnom styku svojou rečou.
Koaličiar: Aj podľa nášho návrhu je úradným jazykom na celom území Slovenska slovenčina. Možnosť používania jazyka českého alebo jazykov národnostných menšín v tých oblastiach, ktoré menšiny obývajú, nič na tejto skutočnosti nemení. Úradníci jednoducho musia vedieť po slovensky. V prípade, že neovládajú jazyk menšiny, pripúšťa sa použitie tlmočníka.
Matičiar: A kto bude niesť náklady týchto služieb? A ako zabránite, aby pri prijímaní do úradov v zmiešaných oblastiach neboli diskriminovaní Slováci, ktorí neovládajú jazyk menšiny?
Koaličiar: A ako chcete, aby sme sa stali súčasťou civilizovaného sveta, ak nebudeme rešpektovať všeobecne platné normy a ľudské práva?
Matičiar: Čo ma je po civilizovanom svete, ak doma mám byť diskriminovaný?
A teraz sa zoznámme s pánom Moricom, vtedy úradujúcim predsedom Slovenskej národnej strany. Úryvok ktorý som vybral z televíznej besedy a nie je nejakým "úletom", ale preňho typickým spôsobom komunikácie s verejnosťou (Záznam z televízneho dialógu o uzákonení slovenského jazyka z 5. októbra 1990):
V. MORIC: Dopekla, tak spravme si už raz po svojom! Ako Slováci. Viete, keď nastúpila k mocí pani Thatcherová, tak prijala ekonomický program a trvalo to najlepším ekonómom anglickým tri roky. S jazykom problémy nemajú. U nás sa ekonomický program spraví za tri mesiace, prijme sa. A jazykový zákon sa bude tri roky? O ekonomike, o tom, ako budeme žiť, o tom sa rozhodne bleskove; ale o jazyku, našom jazyku - my sme predsa tuná doma, my sme páni - o tom sa má rozhodovať tri roky? A stále tvrdiť ešte to neni, ešte to neni, ešte to neni – no a dokedy to bude?
P. ZAJAC: Ja by som nemyslel, že sme tu páni, skôr my všetci ako sme tu, sme služobníci.
V. MORIC: Ja som hovoril o slovenskom národe na území Slovenska ...
P. ZAJAC: Slovenský národ spravuje túto krajinu, to je veľmi veľká zodpovednosť. Keď je niekto pán, musí byť aj poddaný, však; ale to hovorím len Na okraj. K jazykovému zákonu: viete, ja nerád argumentujem len nejakými medzinárodnými právami a záväzkami, ale musím tu argumentovať aj inými krajinami ako je Slovensko alebo Česko - Slovensko. V Rakúsku, kým sa od štátnej zmluvy roku 1955 dostali k takémuto zákonu, to trvalo 21 rokov. V Taliansku, kým sa dostali k skutočnému korektnému riešeniu situácie v Južnom Tirolsku, to trvalo 40 rokov, a padali pri tom bomby. A prestali padať až vtedy, keď sa tam nastolilo právo. Právo pre všetkých. To nehovorím preto, že by som si myslel, že treba nejako odkladať uzákonenie slovenského jazyka. Myslím si, že ten zákon musí byť dobrý, spravodlivý. Ak má byť prijatý rýchlo, môže sa dotýkať naozaj len tých principiálnych vecí. Je potrebná veľmi konkrétna a veľmi pozorná práca, veľmi dôsledná práca na tom, ako tú reálnu situáciu v oblastiach južného Slovenska, ako ju vecne a reálne zhodnotiť. Zatiaľ zhodnotená nie je. Ak chcem jazykový zákon prijať teraz, musíme sa uspokojiť s takými všeobecnými princípmi, ktoré sú dobré, a musíme pracovať veľmi tvrdo na tom, čo sa nazýva nariadenia alebo vykonávacie predpisy.
V. MORIC: Ja hovorím, že to je zbytočné ťahanie času. Ja neviem, prečo ste sa tak báli povedať, že Slováci sú pánmi na Slovensku. V Slovenskej národnej strane je úplne prirodzené povedať, že Slováci sú páni. Neviem, ak je vépeenke prirodzenejšie povedať slovo "súdruh", nech sa páči.
P. ZAJAC: Myslím, že toto netreba komentovať.
Ráno ma na pracovisku čakali muži z ochranky. Prvý raz v živote som mal vedľa seba ozbrojeného muža, ktorý mal za úlohu dbať o moju bezpečnosť.
25.októbra 1990. Sedím už niekoľko hodín pred televíziou a pozorujem takmer neuveriteľnú scénu. Pred Slovenskou národnou radou sa zišiel dav ľudí, ktorí v mene matičnej verzie jazykového zákona žiadajú odstúpenie vlády a parlamentu, zvoleného v prvých slobodných voľbách po 42 rokoch. Televízia i rozhlas dávajú voľný priechod vášňam - počúvam, ako z úst stredoškolskej mládeže zaznievajú výzvy ku generálnemu štrajku, počúvam, ako sa poslanec federálneho parlamentu V. Móric podpisuje pod petíciu, ktorá žiada rozpustenie parlamentu a demisiu vlády, počúvam výzvy k hladovke a skandovanie na adresu poslancov a vlády "Odstúpiť, odstúpiť!". Pred mojimi očami sa tu opakuje scenár novembrovej revolúcie. Rozdiel spočíva v tom, že nie je november 1989, ale október 1990 a rozdiel je tiež v tom, o čo ide. Vtedy to bola revolta občanov, teraz je to revolta nacionalistov. Vtedy sa lámal monopol moci Komunistickej strany, dnes sa láme krehká moc mladej demokracie. Okolo pol desiatej večer sa v parlamente končí hlasovanie. Ak sa nemýlim, prezentovalo sa 142 poslancov, tzv. koaličný zákon je schválený väčšinou 82 hlasov. V tých istých minútach dostávam fax z Európskej demokratickej skupiny v Európskom parlamente, v ktorom sa píše: "... členovia Demokratickej skupiny v Európskom parlamente sú znepokojení správami ustanoviť slovenský jazyk ako oficiálny jazyk Slovenskej republiky bez výnimky“. Narýchlo ho prekladáme a posielame do televízie. Tam sa medzitým začal dialóg medzi predsedom Slovenskej vlády, Vladimírom Mečiarom a predsedom Matice Slovenskej, Jozefom Markušom. V.Mečiar v ňom jednoznačne nastoľuje otázku zodpovednosti za ďalší vývoj krajiny, za ekonomický krach, národnostné napätie, potencionálne násilie a eskaláciu sociálneho napätia. Po prvý raz jemne naznačuje, že v pozadí správania predsedu Matice Slovenskej môže byť aj jeho temná minulosť (v Bratislave sa pošuškáva, že za bývalého režimu bol spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti vo veci ilegálnej cirkvi). Jozef Markuš argumentuje svojou láskou k národu a jazyku. V tej chvíli si azda iba málokto uvedomuje súvislosti prijatia koaličného návrhu zákona. Až týmto aktom sa nám vlastne otvorili možnosti prijatia Ústavnej listiny ľudských práv, vstupu do Európskej rady a v konečnom dôsledku aj možnosti lepšieho prístupu k riešeniu problému Slovákov žijúcich v Maďarsku ako aj na pritlmenie maďarskej agresivity voči riešeniu problému Maďarov žijúcich na južnom Slovensku. Domov odchádzam pred polnocou v sprievode dvoch ochrancov. Za pár týždňov oslávime prvé výročie nežnej revolúcie.
Post scriptum
Od roku 1990 spravili slovenský nacionalisti riadny krok „dopredu“ – návrhu na úpravu jazykového zákona predchádzal návrh na zmeny slovenskej hymny a podoby štátneho znaku. Všetko z pozície Ministerstva kultúry. Toho ministerstva a tej kultúry, ktorá sa zmieta vo víre personálneho, finančného, koncepčného, ideologického chaosu. A opäť sa tak deje pod taktovkou SNS. Nič než národ?
Poznámka: Text bol uverejnený v denníku SME 17.11.2024