Je to možno nepekná závislosť, ale zvyknem ráno čítať na internete spravodajstvo z Česka aj zo Slovenska. Pretlak „blbej nálady“ je evidentný.
Súbežne sa však čosi deje aj medzi ľuďmi, kde by som to nepredpokladal – v priateľských komunitách, v rodinách, na pracoviskách, a tak podobne. V skratke by som to nazval rozvrat vo vzťahoch.
Je to čosi epidemické v atmosfére. Myslím najmä slová a činy vrcholných politikov, najmä tých u moci. Myslím tým však aj bežnú každodennosť. Myslím duch tejto doby. Namiesto vďačnosti za každú podanú ruku, cítiť vo vzduchu klbko animozít, rozklad, hnev, agresivitu, beznádej. Teda, tak to vnímam so svojou životnou skúsenosťou a výbavou.
Vinníci nie sú iba Fico, Danko, Šimkovičová, Eštók, Bláha Taraba a podobní. Vinníci sú aj pasívni svedkovia marazmu, ktorý zo dňa na deň viac pociťujeme. Jasne, chcelo by to optimizmus, rozprávanie o nádeji. Kde inde ich však hľadať, ako v zápase? Myslím zápas, ktorý presahuje privátne „zóny záujmu“ Zápas bez ilúzií, že zajtra bude lepšie.
Teda, môže byť, keď... Hovorím o rebélii. Hovorím o schopnosti byť proti. Hovorím o odvahe rebelovať a byť proti verejne. Hovorím o tom, čo presne vystihol Ján Morkoš vo svojej glose o červených čiarach, ktoré nemáme a nesmieme tolerovať (Denník N z 27.11.2024). Hovorím aj o tom, čo mnohí ľudia vzývali počas výročia Novembra 1989.
Hovoriť je však málo. A hovoriť „o nich“ úplne nanič. Spytujme seba. Napríklad: Tí, čo ukazujú cestu, po nej aj kráčajú? A majú v sebe charizmu a schopnosť šíriť pozitívne emócie? Ponúkajú víziu, ktorá prekračuje horizont „tu a teraz“? Je to vízia zakotvená do našej civilizačnej príslušnosti a zodpovednosti?
Post scriptum
Manželka, ktorá edituje moje texty, mi povedala: „Buď konkrétny.“ Ako konkrétny, do riti? Protestujte, rebelujte, nebojte sa. Sme vo vojne! Za rohom vraždia a znásilňujú ženy a deti. U nás podaktorí „iba“ popierajú fakty a vyhlasujú kultúrne vojny. Zatiaľ „iba kultúrne“. Robte čo viete a môžete, tam kde ste. Je čas vstať a konať. Teraz!
Je to čosi epidemické v atmosfére. Myslím najmä slová a činy vrcholných politikov, najmä tých u moci. Myslím tým však aj bežnú každodennosť. Myslím duch tejto doby. Namiesto vďačnosti za každú podanú ruku, cítiť vo vzduchu klbko animozít, rozklad, hnev, agresivitu, beznádej. Teda, tak to vnímam so svojou životnou skúsenosťou a výbavou.
Vinníci nie sú iba Fico, Danko, Šimkovičová, Eštók, Bláha Taraba a podobní. Vinníci sú aj pasívni svedkovia marazmu, ktorý zo dňa na deň viac pociťujeme. Jasne, chcelo by to optimizmus, rozprávanie o nádeji. Kde inde ich však hľadať, ako v zápase? Myslím zápas, ktorý presahuje privátne „zóny záujmu“ Zápas bez ilúzií, že zajtra bude lepšie.
Teda, môže byť, keď... Hovorím o rebélii. Hovorím o schopnosti byť proti. Hovorím o odvahe rebelovať a byť proti verejne. Hovorím o tom, čo presne vystihol Ján Morkoš vo svojej glose o červených čiarach, ktoré nemáme a nesmieme tolerovať (Denník N z 27.11.2024). Hovorím aj o tom, čo mnohí ľudia vzývali počas výročia Novembra 1989.
Hovoriť je však málo. A hovoriť „o nich“ úplne nanič. Spytujme seba. Napríklad: Tí, čo ukazujú cestu, po nej aj kráčajú? A majú v sebe charizmu a schopnosť šíriť pozitívne emócie? Ponúkajú víziu, ktorá prekračuje horizont „tu a teraz“? Je to vízia zakotvená do našej civilizačnej príslušnosti a zodpovednosti?
Post scriptum
Manželka, ktorá edituje moje texty, mi povedala: „Buď konkrétny.“ Ako konkrétny, do riti? Protestujte, rebelujte, nebojte sa. Sme vo vojne! Za rohom vraždia a znásilňujú ženy a deti. U nás podaktorí „iba“ popierajú fakty a vyhlasujú kultúrne vojny. Zatiaľ „iba kultúrne“. Robte čo viete a môžete, tam kde ste. Je čas vstať a konať. Teraz!