tak sa volá kniha Michala Janatu (Revolver revue 2023). No, nekúp to?
Najmä keď je autor z rovnakej generácie 70+ a jeho životný príbeh i spôsob reflexie, je v mnohom podobný môjmu.
Rozpráva o umení zániku, čo považuje za úlohu staroby. Tiež o slobode nelipnutia na živote, pretože všetko raz zanikne. Hovorí aj o završovaní, čo je útešné označenie toho istého (s.12).
Prijať starobu a smrť dôstojne je, či môže byť, naozaj prekérna úloha. A napísať o tom knihu, dobrú knihu, je hodné úcty. Úcty o to väčšej, že ide o rozjímanie múdre, osobné a konkrétne.
Nevdojak som si pri čítaní spomenul na mladého adepta zenu, ktorý o sebe prehlásil, že keď dačo robí, tak to naozaj robí. Keď je, tak naozaj je, keď pije, tak naozaj pije, a tak podobne.
Jednoducho – keď žijem, tak naozaj. S vedomím, že staroba sa neutápa v tom, čo bolo, ale že je súčasne minulosťou, prítomnosťou aj budúcnosťou. Budúcnosťou limitovanou smrťou, ničotou.
Jasne, že staroba má hneď niekoľko úskalí. Podstatná je pamäť. Vedel by som o jej výpadkoch rozprávať každodenne.
Osobne ma štve aj moja obsesia, opakovať donekonečna niektoré udalosti a príbehy, ktoré mi pripadajú dôležité či vtipné. Z núdze som „bliky“ (mžiky) spojené s minulosťou spravil kľúčom k chápaniu kontinuity odvtedy po teraz. Zdanie súvislostí je príjemná ilúzia. Občas to dokonca vyzerá ako múdrosť staroby.
Stanislav Janata hovorí, že ilúzia je mocným retušérom (s.172). Toto však nepatrí medzi exkluzívne vlastnosti staroby. Mladým sa ale ľahšie odpúšťa. A sú aj krajší, netreba toľko retušovať.
Čo tam po pamäti, hovorím si občas, ale tá pleť, tie choroby, tá únava, to strácanie zručností... Hlavne však sociálne umieranie. A neschopnosť prispôsobiť sa rýchlosti takzvaného digitálneho sveta.
Hrboľatá cesta k smrti. Na tej ceste je najdesivejšia jej inštitucionalizácia. „Oni“ nás už nechcú, prekážame, odkladajú nás do starobincov, eldéeniek, špitálov. Stávame sa ničím skôr, ako sa ničím naozaj staneme.
Napriek tomu: „… nic je jediná věčnost, která trvá, aniž by byla. A k tomu nám dopomáhej stáří.“ (s.249). Alebo tajomstvo počiatku a konca, ktoré kašle na UI a algoritmy.
Nech žije viera! Napríklad viera, že minulé chyby a omyly starých ukazujú, kade cesta nevedie. Kedy však mladí kráčali cestou, ktorú im ukazovali starí? Nemal byť na konci názvu Janatovej knihy otáznik?
Písané pre: https://www.tyzden.sk/spolocnost/116402/stari-je-mladim-sveta/
Rozpráva o umení zániku, čo považuje za úlohu staroby. Tiež o slobode nelipnutia na živote, pretože všetko raz zanikne. Hovorí aj o završovaní, čo je útešné označenie toho istého (s.12).
Prijať starobu a smrť dôstojne je, či môže byť, naozaj prekérna úloha. A napísať o tom knihu, dobrú knihu, je hodné úcty. Úcty o to väčšej, že ide o rozjímanie múdre, osobné a konkrétne.
Nevdojak som si pri čítaní spomenul na mladého adepta zenu, ktorý o sebe prehlásil, že keď dačo robí, tak to naozaj robí. Keď je, tak naozaj je, keď pije, tak naozaj pije, a tak podobne.
Jednoducho – keď žijem, tak naozaj. S vedomím, že staroba sa neutápa v tom, čo bolo, ale že je súčasne minulosťou, prítomnosťou aj budúcnosťou. Budúcnosťou limitovanou smrťou, ničotou.
Jasne, že staroba má hneď niekoľko úskalí. Podstatná je pamäť. Vedel by som o jej výpadkoch rozprávať každodenne.
Osobne ma štve aj moja obsesia, opakovať donekonečna niektoré udalosti a príbehy, ktoré mi pripadajú dôležité či vtipné. Z núdze som „bliky“ (mžiky) spojené s minulosťou spravil kľúčom k chápaniu kontinuity odvtedy po teraz. Zdanie súvislostí je príjemná ilúzia. Občas to dokonca vyzerá ako múdrosť staroby.
Stanislav Janata hovorí, že ilúzia je mocným retušérom (s.172). Toto však nepatrí medzi exkluzívne vlastnosti staroby. Mladým sa ale ľahšie odpúšťa. A sú aj krajší, netreba toľko retušovať.
Čo tam po pamäti, hovorím si občas, ale tá pleť, tie choroby, tá únava, to strácanie zručností... Hlavne však sociálne umieranie. A neschopnosť prispôsobiť sa rýchlosti takzvaného digitálneho sveta.
Hrboľatá cesta k smrti. Na tej ceste je najdesivejšia jej inštitucionalizácia. „Oni“ nás už nechcú, prekážame, odkladajú nás do starobincov, eldéeniek, špitálov. Stávame sa ničím skôr, ako sa ničím naozaj staneme.
Napriek tomu: „… nic je jediná věčnost, která trvá, aniž by byla. A k tomu nám dopomáhej stáří.“ (s.249). Alebo tajomstvo počiatku a konca, ktoré kašle na UI a algoritmy.
Nech žije viera! Napríklad viera, že minulé chyby a omyly starých ukazujú, kade cesta nevedie. Kedy však mladí kráčali cestou, ktorú im ukazovali starí? Nemal byť na konci názvu Janatovej knihy otáznik?
Písané pre: https://www.tyzden.sk/spolocnost/116402/stari-je-mladim-sveta/