zväčša slúžia na posväcovanie štátnej moci. Tá súčasná moc November 89 nepotrebuje. Alebo si vie niekto predstaviť, ako jej predstavitelia stoja na tribúnach, prihovárajú sa z médií, „oslavujú“?
Je tragikomické si predstaviť, ako Fico, Danko, Eštók, Taraba, Šimkovičová, Huliak... podávajú ruku Petrovi Zajacovi, Jurajovi Flamíkovi, Petrovi Tatárovi, Martinovi Bútorovi, Borisovi Kršnákovi, Petrovi Neuwirthovi, Danielovi Líškovi..., alebo nebodaj mne.
Absurdná je predstava ako postávajú dnešní papaláši v ten deň nad hrobom Marcela Strýka, alebo Jána Langoša, pripomenú si Václava Havla, Československo, Občianske fórum, Verejnosť proti násiliu.
Sám som bol zvedavý, ako sa zhostia tejto prekérnej situácie v roku 2025. Dokázali to 17.11.2024 – zvolali Snem SMERu na bratislavský hrad. Považoval som to, vzhľadom na lídra SMERu, ktorý si November 89 nevšimol, za patričné.
Sledovať aktuálne dianie v slovenskej spoločnosti je aj v roku 2025 občas i radostné. Myslím, napríklad, na postupné sieťovanie ľudí z kultúry, neziskoviek... Myslím na protestné zhromaždenia aktívnych občanov vo veci kultúry, myslím na hnutie Nie v našom meste a podobne. Myslím na spontánnu podporu Ukrajine, na spontánnu podporu Nadácie Milana Šimečku, na masívnu akciu, ktorú Michal Kaščák nazval Slovenské srdce, na Festival Pohoda a podobné.
Na súčasnej moci nezávislá kultúra, občania a ich inštitúcie sú, majú a musia byť lídrami občianskej sebaobrany. A tiež liahňou ľudí pre štandardnú stranícku politiku. Čo nevidieť ich budeme potrebovať. Snáď sa nevykynožia okolo jalových rečí a sporov o štyroch svetových stranách, „suverenite“ národného mindráku v súčasnom globalizovanom svete, o tom, či Boh miluje všetkých alebo iba tých „našich“, či liberálna demokracia je iba postihnuté dieťa demokracie bez prívlastkov, ergo aj tej autoritárskej.
Veľmi som zvedavý na tohoročný august, keď si pripomenieme ruské tanky v našich uliciach. Na sedemnásty november, keď sa uvidíme na námestiach – ešte žijúci veteráni s generáciami „po“.
Blahorečím všetkým prekážkam, od Mečiara, cez Fica prvého, druhého, tretieho až po toho súčasného, ktoré sme medzičasom zdolali, a zdolávame, pretože až vďaka nim sme spoznali cenu slobody. A fakt, že dôstojný život je beh cez prekážky, a nie prechádzka ružovým sadom.
Štátne sviatky sú akt moci. Pri niektorých človeka poteší, že si môže prispať, zájsť na chalupu, predĺžiť víkend. Podaktoré sviatky sú vpísané do dejín, pretože sa stali. Myslím hlavne tie, ktoré symbolizujú vzdor a revoltu proti zlému. Hlavne proti nacionalistickým či komunistickým resentimentom, ktoré aktuálna moc na Slovensku symbolizuje až na dreň. Ako občan Českej republiky to chápem ako výzvu, zväzok a signál, že treba zdvihnúť zadok. Veď ten Babiš, Okamura a podobní, sú iba mutácie toho istého formátu „patriotov“, ktorí valcujú náš civilizačný priestor dnes a denne. Žvatlajú o národných záujmoch a vedú nás do priepasti.
Poznámka: Text som napísal dnes ráno ako komentár k poslednému rozhodnutiu Ficovho kabinetu ku „konsolidácii“ financií na Slovensku. .týždeň ho promptne uverejnil na svojej stránke. Dodatočne som spravil drobné úpravy.
Absurdná je predstava ako postávajú dnešní papaláši v ten deň nad hrobom Marcela Strýka, alebo Jána Langoša, pripomenú si Václava Havla, Československo, Občianske fórum, Verejnosť proti násiliu.
Sám som bol zvedavý, ako sa zhostia tejto prekérnej situácie v roku 2025. Dokázali to 17.11.2024 – zvolali Snem SMERu na bratislavský hrad. Považoval som to, vzhľadom na lídra SMERu, ktorý si November 89 nevšimol, za patričné.
Sledovať aktuálne dianie v slovenskej spoločnosti je aj v roku 2025 občas i radostné. Myslím, napríklad, na postupné sieťovanie ľudí z kultúry, neziskoviek... Myslím na protestné zhromaždenia aktívnych občanov vo veci kultúry, myslím na hnutie Nie v našom meste a podobne. Myslím na spontánnu podporu Ukrajine, na spontánnu podporu Nadácie Milana Šimečku, na masívnu akciu, ktorú Michal Kaščák nazval Slovenské srdce, na Festival Pohoda a podobné.
Na súčasnej moci nezávislá kultúra, občania a ich inštitúcie sú, majú a musia byť lídrami občianskej sebaobrany. A tiež liahňou ľudí pre štandardnú stranícku politiku. Čo nevidieť ich budeme potrebovať. Snáď sa nevykynožia okolo jalových rečí a sporov o štyroch svetových stranách, „suverenite“ národného mindráku v súčasnom globalizovanom svete, o tom, či Boh miluje všetkých alebo iba tých „našich“, či liberálna demokracia je iba postihnuté dieťa demokracie bez prívlastkov, ergo aj tej autoritárskej.
Veľmi som zvedavý na tohoročný august, keď si pripomenieme ruské tanky v našich uliciach. Na sedemnásty november, keď sa uvidíme na námestiach – ešte žijúci veteráni s generáciami „po“.
Blahorečím všetkým prekážkam, od Mečiara, cez Fica prvého, druhého, tretieho až po toho súčasného, ktoré sme medzičasom zdolali, a zdolávame, pretože až vďaka nim sme spoznali cenu slobody. A fakt, že dôstojný život je beh cez prekážky, a nie prechádzka ružovým sadom.
Štátne sviatky sú akt moci. Pri niektorých človeka poteší, že si môže prispať, zájsť na chalupu, predĺžiť víkend. Podaktoré sviatky sú vpísané do dejín, pretože sa stali. Myslím hlavne tie, ktoré symbolizujú vzdor a revoltu proti zlému. Hlavne proti nacionalistickým či komunistickým resentimentom, ktoré aktuálna moc na Slovensku symbolizuje až na dreň. Ako občan Českej republiky to chápem ako výzvu, zväzok a signál, že treba zdvihnúť zadok. Veď ten Babiš, Okamura a podobní, sú iba mutácie toho istého formátu „patriotov“, ktorí valcujú náš civilizačný priestor dnes a denne. Žvatlajú o národných záujmoch a vedú nás do priepasti.
Poznámka: Text som napísal dnes ráno ako komentár k poslednému rozhodnutiu Ficovho kabinetu ku „konsolidácii“ financií na Slovensku. .týždeň ho promptne uverejnil na svojej stránke. Dodatočne som spravil drobné úpravy.