Zdá sa mi, že dialóg je prvá obeť vyhrotených krízových situácií.
To, čo „víťazí“ sú paralelné monológy. V kurze sú kázania, spory, pravdy pravdúce, „kultúrne vojny“.
Predsudky, neinformovanosť, manipulácia, záujmy... a osobnostné „prednastavenie“ dominuje.
Mysliaci človek často dospeje otázkam bez odpovedí. Tu sa začína dialóg „ja – ja“. A neistota.
Neistoty sa zbavujeme kolektívnou (náboženskou, politickou, kmeňovou...) vierou.
V krízových situáciách je však neistota slabosť. Treba ísť nepriateľovi v ústrety. Pripravený.
V boji nachádza dialóg opäť pôdu pod nohami. „Bacha, nepriateľ napravo, naľavo...“
Ide o dialóg limitovaný autoritou, teda subordináciou, alebo vierou. A potrebou prežiť.
Kráčať aj v takýchto situáciách „proti“ je výsada jednotlivcov a nepočetných menšín.
Možno je však práve toto sloboda. Sloboda ťažko vykúpená v kultúrnych a skutočných vojnách.
Odmenou je šanca na dôstojný život a dôstojnú smrť. Jedno aj druhé dáva životu zmysel.
Žijeme „dobré časy“, pretože v zápase o zmysel života nemusíme riskovať to najcennejšie.
Aby som nebol za vola: Mám v portfóliu kopec konkrétnych mien ľudí ktorých by som najradšej poslal do hája. A udalostí, ktoré by som najradšej vytesnil. Namiesto toho s prvým aj s druhým zápasím dnes a denne. Často pri tom dostávam na frak. Mentálny telocvik pre situácie, keď ide o všetko?
Post scriptum
Napríklad teraz: Na podcaste denníka SME som si vypočul rozhovor s mladou farmaceutkou, ktorá za Lekárov bez hraníc slúži v Gaze.. Ľudskosť až na dreň a jasné posolstvo – nemudrovať, pomáhať. V tom istom čase som priebežne sledoval kvalitne zazdrojované informácie z komunitného portálu Petra Šveca Izrael inak. Naše médiá, aj tie, ktoré som kedysi rešpektoval, ako keby fakty selektovali cez filter jednostrannej zaujatosti. Na ulici pri Václavskom námestí ma oslovila neznáma mladá žena: „Dobrý den pane Gál, konec genocidě!“ A kamarát mi telefonicky oznámil, že sa na nejaký čas „vypne“ z informačného chaosu zo všetkých strán a zahĺbi sa do seba. Do toho krátka emailová komunikácia s príbuzným: „Pýtam sa sám seba, či by som bol ochotný za toto Slovensko bojovať.“ Napísal som mu: „Keby si mal na sídlisku ruské tanky, ktoré by hlava nehlava strieľali do všetkého, čo sa hýbe, nezaváhal by si.“
To, čo „víťazí“ sú paralelné monológy. V kurze sú kázania, spory, pravdy pravdúce, „kultúrne vojny“.
Predsudky, neinformovanosť, manipulácia, záujmy... a osobnostné „prednastavenie“ dominuje.
Mysliaci človek často dospeje otázkam bez odpovedí. Tu sa začína dialóg „ja – ja“. A neistota.
Neistoty sa zbavujeme kolektívnou (náboženskou, politickou, kmeňovou...) vierou.
V krízových situáciách je však neistota slabosť. Treba ísť nepriateľovi v ústrety. Pripravený.
V boji nachádza dialóg opäť pôdu pod nohami. „Bacha, nepriateľ napravo, naľavo...“
Ide o dialóg limitovaný autoritou, teda subordináciou, alebo vierou. A potrebou prežiť.
Kráčať aj v takýchto situáciách „proti“ je výsada jednotlivcov a nepočetných menšín.
Možno je však práve toto sloboda. Sloboda ťažko vykúpená v kultúrnych a skutočných vojnách.
Odmenou je šanca na dôstojný život a dôstojnú smrť. Jedno aj druhé dáva životu zmysel.
Žijeme „dobré časy“, pretože v zápase o zmysel života nemusíme riskovať to najcennejšie.
Aby som nebol za vola: Mám v portfóliu kopec konkrétnych mien ľudí ktorých by som najradšej poslal do hája. A udalostí, ktoré by som najradšej vytesnil. Namiesto toho s prvým aj s druhým zápasím dnes a denne. Často pri tom dostávam na frak. Mentálny telocvik pre situácie, keď ide o všetko?
Post scriptum
Napríklad teraz: Na podcaste denníka SME som si vypočul rozhovor s mladou farmaceutkou, ktorá za Lekárov bez hraníc slúži v Gaze.. Ľudskosť až na dreň a jasné posolstvo – nemudrovať, pomáhať. V tom istom čase som priebežne sledoval kvalitne zazdrojované informácie z komunitného portálu Petra Šveca Izrael inak. Naše médiá, aj tie, ktoré som kedysi rešpektoval, ako keby fakty selektovali cez filter jednostrannej zaujatosti. Na ulici pri Václavskom námestí ma oslovila neznáma mladá žena: „Dobrý den pane Gál, konec genocidě!“ A kamarát mi telefonicky oznámil, že sa na nejaký čas „vypne“ z informačného chaosu zo všetkých strán a zahĺbi sa do seba. Do toho krátka emailová komunikácia s príbuzným: „Pýtam sa sám seba, či by som bol ochotný za toto Slovensko bojovať.“ Napísal som mu: „Keby si mal na sídlisku ruské tanky, ktoré by hlava nehlava strieľali do všetkého, čo sa hýbe, nezaváhal by si.“