Najradšej by som hovoril v tretej osobe. Je to však môj príbeh. A príbeh mojej živej pamäti. Sú to fragmenty zbierané po ceste, z náhodných spomienok, dokumentov, konkrétnych situácií.
Určite miestami aj poznačené subjektivitou autora, pretože ako inak?
Zaznievajú v ňom aj stopy predkov. Ich geny, memy, údel. Ich cesty boli krátke, moja cesta k deravej histórií troch generácií dlhá. Kruh, alebo špirála? Určite však cesta. Tak sa volá aj brožúra, ktorá práve vyšla za láskavej spolupráce partie skvelých ľudí, združených pri Prix Irene a Raffael Institut.
Cesta
Zrejme sa budem v čomsi opäť opakovať, ale taký je údel starého človeka na konci cesty.
Kedysi som veril, že dialóg je cesta k hľadaniu riešení spoločenských problémov. Dnes si myslím, že to je nanajvýš cesta k hľadaniu minimálneho konsenzu a tolerantnej nezhody.
Kedysi som si myslel, že pravda je iba jedna. Cez radikálne náboženské či politické viery však vlaky nechodia, alebo chodia, ale je ich zúfalo málo. Nech sú pochválení ľudia, ktorí ukazujú cestu a sami po nej kráčajú.
Kedysi som si myslel, že rasové, národné, etnické … odlišnosti sú iba variácie na univerzálnu ľudskosť. Dnes si myslím, že univerzálna ľudskosť je sen a existujú rôzne cesty, ako za týmto snom kráčať.
Kedysi som si myslel, že svoju duchovnú cestu si človek namixuje z dostupných surovín – tu kus budhizmu, kresťanstva, judaizmu ... Dnes si myslím, že je to bezpodmienečná láska a morálka. Oboje naplňujeme žitým životom. Každý po svojom a väčšina cikcakovito. Keď sa darí, míľnikom tejto cesty môže to byť to, čomu Židia hovoria prijatie.
Prijatie vlastného údelu, pokiaľ možno bez fňukania. Podstatný je však dialóg typu „ja-ja“. Rodí sa z intimity, začína a končí vo mne. Čím sa cítim byť, tým som. Aj vo vzťahu k iným a k inému. Nechať si toto zničiť rovná sa sociálnej smrti. Zachovať si to, spôsobuje konflikty. Občas fatálne. Tie najbolestivejšie sa týkajú vzťahov s najbližšími.
Završovanie
To, čo ma však pri písaní tohto textu ovplyvnilo najviac sú udalosti posledných rokov a dní. Najmä vojna na Blízkom Východe a, samozrejme, aj na Ukrajine. Trochu nepresne ho označím ako „Trumpov efekt“. Naozaj som si nemyslel, že narcistná porucha osobnosti u ľudí obdarených mimoriadnou mocou môže mať globálne pozitívny dopad. Stalo sa. Trump, a jeho „melody boys“ dokázali čosi, čo žiadny demokratický prezident pred ním nedokázal. Čo to hovorí o pilieroch liberálnej demokracie? A čo o vzťahu racionality a emocionality? Poriadok prostredníctvom chaosu? Vesmírna inteligencia „nad nami“? „Márnosť nad márnosť“, ako je citovaný Kazateľ v Tóre, alebo „Hmla na vodami“, ako znie jeden z prekladov pôvodného textu?
Takže: Je spoločenský vývoj kruh, alebo špirála? Chvíľu to a chvíľu tamto. Jedno implikuje dejinnú skúsenosť popisovanú ako boj, druhé spiritualitu, presnejšie vieru, ktorá nemusí byť náboženská, alebo politická. Ani neviem prečo som si na tomto mieste spomenul na video z koncertu kontroverznej skupiny Laibach v Severnej Kórei. Na začiatku pustili klip, kde Melánia Trumpová povedala, zhruba, toto: „Láska a sila zvíťazia“. Teda nie havlovská pravda a láska.
Poznámka
Text je mojou písomnou prípravou na prevzatie Prix Irene (11.10.2025). Súčasne je záverečnou kapitolou knihy Cesta, ktorá bude pri tejto príležitosti vydaná v limitovanom náklade.
Publikované na www.tyzden.sk (10.10.2025)
Zaznievajú v ňom aj stopy predkov. Ich geny, memy, údel. Ich cesty boli krátke, moja cesta k deravej histórií troch generácií dlhá. Kruh, alebo špirála? Určite však cesta. Tak sa volá aj brožúra, ktorá práve vyšla za láskavej spolupráce partie skvelých ľudí, združených pri Prix Irene a Raffael Institut.
Cesta
Zrejme sa budem v čomsi opäť opakovať, ale taký je údel starého človeka na konci cesty.
Kedysi som veril, že dialóg je cesta k hľadaniu riešení spoločenských problémov. Dnes si myslím, že to je nanajvýš cesta k hľadaniu minimálneho konsenzu a tolerantnej nezhody.
Kedysi som si myslel, že pravda je iba jedna. Cez radikálne náboženské či politické viery však vlaky nechodia, alebo chodia, ale je ich zúfalo málo. Nech sú pochválení ľudia, ktorí ukazujú cestu a sami po nej kráčajú.
Kedysi som si myslel, že rasové, národné, etnické … odlišnosti sú iba variácie na univerzálnu ľudskosť. Dnes si myslím, že univerzálna ľudskosť je sen a existujú rôzne cesty, ako za týmto snom kráčať.
Kedysi som si myslel, že svoju duchovnú cestu si človek namixuje z dostupných surovín – tu kus budhizmu, kresťanstva, judaizmu ... Dnes si myslím, že je to bezpodmienečná láska a morálka. Oboje naplňujeme žitým životom. Každý po svojom a väčšina cikcakovito. Keď sa darí, míľnikom tejto cesty môže to byť to, čomu Židia hovoria prijatie.
Prijatie vlastného údelu, pokiaľ možno bez fňukania. Podstatný je však dialóg typu „ja-ja“. Rodí sa z intimity, začína a končí vo mne. Čím sa cítim byť, tým som. Aj vo vzťahu k iným a k inému. Nechať si toto zničiť rovná sa sociálnej smrti. Zachovať si to, spôsobuje konflikty. Občas fatálne. Tie najbolestivejšie sa týkajú vzťahov s najbližšími.
Završovanie
To, čo ma však pri písaní tohto textu ovplyvnilo najviac sú udalosti posledných rokov a dní. Najmä vojna na Blízkom Východe a, samozrejme, aj na Ukrajine. Trochu nepresne ho označím ako „Trumpov efekt“. Naozaj som si nemyslel, že narcistná porucha osobnosti u ľudí obdarených mimoriadnou mocou môže mať globálne pozitívny dopad. Stalo sa. Trump, a jeho „melody boys“ dokázali čosi, čo žiadny demokratický prezident pred ním nedokázal. Čo to hovorí o pilieroch liberálnej demokracie? A čo o vzťahu racionality a emocionality? Poriadok prostredníctvom chaosu? Vesmírna inteligencia „nad nami“? „Márnosť nad márnosť“, ako je citovaný Kazateľ v Tóre, alebo „Hmla na vodami“, ako znie jeden z prekladov pôvodného textu?
Takže: Je spoločenský vývoj kruh, alebo špirála? Chvíľu to a chvíľu tamto. Jedno implikuje dejinnú skúsenosť popisovanú ako boj, druhé spiritualitu, presnejšie vieru, ktorá nemusí byť náboženská, alebo politická. Ani neviem prečo som si na tomto mieste spomenul na video z koncertu kontroverznej skupiny Laibach v Severnej Kórei. Na začiatku pustili klip, kde Melánia Trumpová povedala, zhruba, toto: „Láska a sila zvíťazia“. Teda nie havlovská pravda a láska.
Poznámka
Text je mojou písomnou prípravou na prevzatie Prix Irene (11.10.2025). Súčasne je záverečnou kapitolou knihy Cesta, ktorá bude pri tejto príležitosti vydaná v limitovanom náklade.
Publikované na www.tyzden.sk (10.10.2025)