No predsa ideály Novembra 1989! Čo zostalo z Havlovho „Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou?“ No predsa ideál. Ideál za horizontom „tu a teraz“, ale aj „vtedy a tam“, alebo „niekedy a niekde“. Zdá sa vám to málo? Mne nie.

Často si tiež spomeniem na slová s ktorými som dávno, pradávno, prichádzal do Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu v Bratislave. Hovorieval som: „Definitívne víťazstvo je naše!“ Nepamätám sa, že by som hovoril o nejakých termínoch.

Čosi podstatné sa však za tie desaťročia zmenilo. Generácia mužov a žien Novembra 1989 sčasti odišla, sčasti ideály zradila a zvyšok horšie počuje, horšie si pamätá, horšie mu trávi a tak podobne. Na nohách nás držia práve tie ideály. A zápas o ich naplnenie.

Mám tentoraz zvláštny pocit. 17.11.2025 bude zlomový. Zlomový svojim étosom, zlomový situáciou doma aj vo svete... a zlomový aj účastníkmi akcií, ktoré v ten deň oživia ulice a námestia po Slovensku aj v Česku. Snáď bude aj bielej kriedy dostatok.

A mám aj prianie: Nezabudnime na mená tých, ktorí odišli. Je ich veľa a nemali by zapadnúť. Najmä nie tie, ktoré snívali náš sen v mestečkách a obciach, mimo svet celebrít a médií. Volanie po „top“ hrdinoch nevyznávam. A davy priam neznášam. Zaplňme verejný priestor odhodlaním a nie krikom.

Písané pre tyzden.sk (táto verzia je bez jazykovej redakcie).