Poznámka na úvod: nemám sklon pripisovať antisemitské cítenie všetkým, ktorí sa pripojili k propalestínskemu hnutiu, ktoré zachvátilo náš civilizačný priestor.
Necítim ani potrebu opakovane vysvetľovať svoj súcit a porozumenie pre trpiace obete násilia, ktoré ho sprevádza, či vysvetľovať kontext. Kto chce, má možnosť sa s ním oboznámiť.
Je to však trend zapadajúci do pocitu aktuálneho diania. Veľká výzva s nejasným vyústením. Moja generácia ho už nezažije. Mlčať však nemôžem. A že sa opakujem? No a?
Ďalej je obsiahla citácia textu, ktorý ma vybudil, aby som sadol za stôl a písal. Prevzal som ho z komunitného portálu ICEJ News… O Izraeli inak a oni zase z https://x.com/JednimHlasem/status/2013253869464146087?s=20
Spoznaj svojho nepriateľa
Ve Francii vyšla kniha, která by měla znervóznět každého, komu ještě něco říká slovo demokracie. Jmenuje se Les Nouveaux Antisémites (Noví antisemité) a její autorkou je investigativní novinářka Nora Bussigny. Nejde o akademickou esej ani o komentář z bezpečné vzdálenosti, ale svědectví z podsvětí radikální levice. Z míst, kde se dnes antisemitismus nešeptá, ale skanduje. Bussigny se na více než rok infiltrovala do francouzského antiizraelského hnutí. Pod falešnou identitou chodila na demonstrace, univerzitní akce, feministické a LGBT protesty, účastnila se workshopů organizací napojených na terorismus. Skandovala slogany o „genocidě“, tleskala davům oslavujícím Hamás a 7. říjen. Ne proto, že by tomu věřila, ale aby pochopila, jak hluboko se nenávist zakořenila a jaký jazyk dnes používá. To, co popsala, je děsivé svou banalitou. Islamisté, radikální levice, samozvaní „progresivisté“, ekologičtí aktivisté i části feministického a LGBT hnutí dnes nacházejí společný jazyk: nenávist k Izraeli a „sionistům“ - starý antisemitismus v novém kabátě. Konspirační teorie o „sionistickém vlivu“, démonizace Izraele, oslava terorismu. Vše zabalené do slovníku lidských práv. O to silnější je, kdo tu knihu napsal. Nora Bussigny není Židovka. Je Francouzka s marocko - arabskými kořeny, která vyrůstala v prostředí, kde se se Židy téměř nesetkala. Sama přiznává, že bez rodičů, kteří ji včas varovali, mohla snadno sklouznout k antisemitismu jako mnozí kolem ní. Právě proto má její svědectví takovou váhu, protože jej nelze smést ze stolu jako „židovskou hysterii“ nebo „izraelskou propagandu“. Za pravdu ale platí vysokou cenu. Výhrůžky smrtí, policejní ochrana, bojkot knihkupectví, obvinění ze zrady a ze spolupráce s „genocidním režimem“. Přesto se kniha stala bestsellerem, získala prestižní politickou cenu a čtou ji především nežidovští Francouzi. Lidé, kteří si začínají uvědomovat, že toto už dávno není jen „konflikt na Blízkém východě“. Bussigny ve své knize nemoralizuje. Jen říká: teď už nemůžete tvrdit, že jste nevěděli. Antisemitismus ve Francii nemizí. Metastazuje. A kdo si myslí, že se ho to netýká, bude jednou velmi nemile překvapen.
A napriek všetkému povedať životu áno
Kolektívna vina existuje a nie, že nie. Problém spočíva v slove „kolektívna“. Ani náhodou by ma nenapadlo, v demokracii, vzťahovať to slovo na všetkých katolíkov (židov, moslimov...), všetkých liberálov (konzervatívcov...)..., na celý národ.
Nie je však kolektívna aj zodpovednosť odporcov hodnôt, postojov, správania protistrany? Nie je kolektívnou vinou aj pasivita a laxnosť odporcov antisemitizmu, nacionalizmu a extrémizmu na oboch póloch politického spektra?
Mám v paži, či sa týka „iba“ časti národa, voličov, komunít, bublín. Viem tiež, že vďaka epigenetickému prenosu sú mnohí súčasníci pohrobkovia viny svojich predkov a že sme odsúdení žiť pospolu v neustálom konflikte. Zápas je náš údel.
Hovorím o aktívnej sebaobrane, a nie o „mŕtvom chrobákovi“. Prečo by sme, napríklad, mali tolerovať antisemitov? Existuje iba možnosť: 1) Pustiť „tých druhých“ z hlavy, pokiaľ 2) neohrozujú moju slobodu a keď áno 3) bráň sa.
Nádej sa volá kultúra nenásilia (tolerantná nezhoda, dialóg, win - win stratégie...). Hovorím o viere. Takáto viera však nemá podobu manny z neba. Pripusťme, že v pozadí funguje odveká stratégia odstrašenia.
Racionálny človek môže povedať, že to je čistá ilúzia. Kolektívne ilúzie však môžu byť v konkrétnych situáciách, v limitovanom čase a priestore zdieľané natoľko robustne, že sa stanú skutočnosťou. Zdieľanou, čiže kolektívnou skutočnosťou.
Chce to hľadať, veriť a obstáť v konfrontácii s inými vierami. Bez znalosti umenia boja to zrejme nejde. Majstri bojových umení hovoria: „Vyhrať a neudrieť.“ Prežiť a rozvíjať sa v trvalej ostražitosti a pripravenosti.
A opäť tá kolektivita – sám neobstojím. Mudrovať post factum o primeranosti použitých prostriedkov je iná káva. Iná pre vojaka pod paľbou, iná pre jeho veliteľa, iná pre novinára (novinárku) v teréne, iná pre „dieťa“ holokaustu, alebo arizátora ..., a iná v teple redakcie, kaviarne či domova pri televízii.
Post scriptum
Titulka záverečnej pasáže k tomuto textu je parafráza na názov ikonickej knihy Viktora Emauela Frankla – žida, preživšieho „konečné riešenie“, psychiatra a mysliteľa. Možno je to tiež, pre menšinu z nás, triviálna pravda o hľadaní zmyslu života. V súvislosti s témou tohto textu mám osobnú, a bolestnú, skúsenosť. Od rozpadu niekoľkých priateľských a pracovných vzťahov, až po pocit, že zažívam čosi podobné ako moji a naši predkovia.
Publikované v: www.tyzden.sk (9.2.2028)
Je to však trend zapadajúci do pocitu aktuálneho diania. Veľká výzva s nejasným vyústením. Moja generácia ho už nezažije. Mlčať však nemôžem. A že sa opakujem? No a?
Ďalej je obsiahla citácia textu, ktorý ma vybudil, aby som sadol za stôl a písal. Prevzal som ho z komunitného portálu ICEJ News… O Izraeli inak a oni zase z https://x.com/JednimHlasem/status/2013253869464146087?s=20
Spoznaj svojho nepriateľa
Ve Francii vyšla kniha, která by měla znervóznět každého, komu ještě něco říká slovo demokracie. Jmenuje se Les Nouveaux Antisémites (Noví antisemité) a její autorkou je investigativní novinářka Nora Bussigny. Nejde o akademickou esej ani o komentář z bezpečné vzdálenosti, ale svědectví z podsvětí radikální levice. Z míst, kde se dnes antisemitismus nešeptá, ale skanduje. Bussigny se na více než rok infiltrovala do francouzského antiizraelského hnutí. Pod falešnou identitou chodila na demonstrace, univerzitní akce, feministické a LGBT protesty, účastnila se workshopů organizací napojených na terorismus. Skandovala slogany o „genocidě“, tleskala davům oslavujícím Hamás a 7. říjen. Ne proto, že by tomu věřila, ale aby pochopila, jak hluboko se nenávist zakořenila a jaký jazyk dnes používá. To, co popsala, je děsivé svou banalitou. Islamisté, radikální levice, samozvaní „progresivisté“, ekologičtí aktivisté i části feministického a LGBT hnutí dnes nacházejí společný jazyk: nenávist k Izraeli a „sionistům“ - starý antisemitismus v novém kabátě. Konspirační teorie o „sionistickém vlivu“, démonizace Izraele, oslava terorismu. Vše zabalené do slovníku lidských práv. O to silnější je, kdo tu knihu napsal. Nora Bussigny není Židovka. Je Francouzka s marocko - arabskými kořeny, která vyrůstala v prostředí, kde se se Židy téměř nesetkala. Sama přiznává, že bez rodičů, kteří ji včas varovali, mohla snadno sklouznout k antisemitismu jako mnozí kolem ní. Právě proto má její svědectví takovou váhu, protože jej nelze smést ze stolu jako „židovskou hysterii“ nebo „izraelskou propagandu“. Za pravdu ale platí vysokou cenu. Výhrůžky smrtí, policejní ochrana, bojkot knihkupectví, obvinění ze zrady a ze spolupráce s „genocidním režimem“. Přesto se kniha stala bestsellerem, získala prestižní politickou cenu a čtou ji především nežidovští Francouzi. Lidé, kteří si začínají uvědomovat, že toto už dávno není jen „konflikt na Blízkém východě“. Bussigny ve své knize nemoralizuje. Jen říká: teď už nemůžete tvrdit, že jste nevěděli. Antisemitismus ve Francii nemizí. Metastazuje. A kdo si myslí, že se ho to netýká, bude jednou velmi nemile překvapen.
A napriek všetkému povedať životu áno
Kolektívna vina existuje a nie, že nie. Problém spočíva v slove „kolektívna“. Ani náhodou by ma nenapadlo, v demokracii, vzťahovať to slovo na všetkých katolíkov (židov, moslimov...), všetkých liberálov (konzervatívcov...)..., na celý národ.
Nie je však kolektívna aj zodpovednosť odporcov hodnôt, postojov, správania protistrany? Nie je kolektívnou vinou aj pasivita a laxnosť odporcov antisemitizmu, nacionalizmu a extrémizmu na oboch póloch politického spektra?
Mám v paži, či sa týka „iba“ časti národa, voličov, komunít, bublín. Viem tiež, že vďaka epigenetickému prenosu sú mnohí súčasníci pohrobkovia viny svojich predkov a že sme odsúdení žiť pospolu v neustálom konflikte. Zápas je náš údel.
Hovorím o aktívnej sebaobrane, a nie o „mŕtvom chrobákovi“. Prečo by sme, napríklad, mali tolerovať antisemitov? Existuje iba možnosť: 1) Pustiť „tých druhých“ z hlavy, pokiaľ 2) neohrozujú moju slobodu a keď áno 3) bráň sa.
Nádej sa volá kultúra nenásilia (tolerantná nezhoda, dialóg, win - win stratégie...). Hovorím o viere. Takáto viera však nemá podobu manny z neba. Pripusťme, že v pozadí funguje odveká stratégia odstrašenia.
Racionálny človek môže povedať, že to je čistá ilúzia. Kolektívne ilúzie však môžu byť v konkrétnych situáciách, v limitovanom čase a priestore zdieľané natoľko robustne, že sa stanú skutočnosťou. Zdieľanou, čiže kolektívnou skutočnosťou.
Chce to hľadať, veriť a obstáť v konfrontácii s inými vierami. Bez znalosti umenia boja to zrejme nejde. Majstri bojových umení hovoria: „Vyhrať a neudrieť.“ Prežiť a rozvíjať sa v trvalej ostražitosti a pripravenosti.
A opäť tá kolektivita – sám neobstojím. Mudrovať post factum o primeranosti použitých prostriedkov je iná káva. Iná pre vojaka pod paľbou, iná pre jeho veliteľa, iná pre novinára (novinárku) v teréne, iná pre „dieťa“ holokaustu, alebo arizátora ..., a iná v teple redakcie, kaviarne či domova pri televízii.
Post scriptum
Titulka záverečnej pasáže k tomuto textu je parafráza na názov ikonickej knihy Viktora Emauela Frankla – žida, preživšieho „konečné riešenie“, psychiatra a mysliteľa. Možno je to tiež, pre menšinu z nás, triviálna pravda o hľadaní zmyslu života. V súvislosti s témou tohto textu mám osobnú, a bolestnú, skúsenosť. Od rozpadu niekoľkých priateľských a pracovných vzťahov, až po pocit, že zažívam čosi podobné ako moji a naši predkovia.
Publikované v: www.tyzden.sk (9.2.2028)