Priateľ, ktorý ma uvádza do sveta judaizmu, mi napísal: „Promiň. Psát úvahy inspirované Tórou je fakt těžká disciplína, co má svoje zákonitosti, zvyklosti a také východiska. Nemusíš věřit, abys pochopil, ale musíš znát. Mě v tvých úvahách schází elementární znalost těch židovských náboženských reálií. Myslím, že tahle intelektuální gymnastika tě ve studiu neposune.
Zkus začít skromněji, pomalu, třeba jen úvahou nad jednou větou, odstavcem, veršem.“
Často súzniem s úvahami Jonathana Sacksa v jeho zamysleniach k týždennému čítaniu Tóry. Tie moje sa odohrávajú zväčša skoro ráno pri prvej káve s cigaretou na mojom žižkovskom balkóne. Tentoraz to bude k Sacksovej poznámke v úvode ku knihe Levicitus, kde hovorí o „textoch pod textami“:
„Texty pod textami“ sú viacúrovňové. Kdesi, úplne dole sú aj texty, ako sú tie moje – laické, pochybovačné.
Paraša Vajakhel
sa číta v sobotu 14. marca. Je o pravidlách spolužitia na ceste z egyptského otroctva k slobode. Tmelom je zdieľaná viera, ktorá utvára komunitu. Neexistujú bezvýznamné detaily, iba celok, kde v každej čiastočke prebýva duch tohto celku.
Hovorím o komunite, ktorá je základom „stavby“, ktorá sa môže stať domovom obce, spoločenstva... a v konečnom dôsledku aj národa, štátu... a napokon aj masy ľudských ľudí rôznych vier.
V paraši Vajakhel sa veľa a hovorí o obeti. Slovo obeť tu znamená obetovať kus svojho v prospech celku. Obete, o ktorých sa v tejto a ďalších pasážach Tóry hovorí, sú o budovaní miesta, kde prebýva konkrétna viera.
O spoločnom budovaní. O tom, že každý doň vkladá, čo vie, chce a môže. Ochrannú ruku nad spoločným dielom drží, pre veriacich, Hospodin, Boh. Pre ľudí sekulárnych pozitívne hodnoty, normy a ciele.
O trabloch, ktoré lemujú cestu k dôstojnému a slobodnému životu, vie ľud Izraela svoje. A nie len ľud Izraela, ale aj iné komunity, obce, spoločenstvá... vyháňanie, pogromy, genocidy. Ide o zápas bez konca.
Mám pred očami jednu konkrétnu komunitu. Oficiálne sa volá Chránená dielňa Lemniskáta. Tvoria ju ľudia rôzne fyzicky a mentálne postihnutí plus personál. Spoločne pracujú a pri tom zdieľajú rešpekt, lásku, láskavosť, súcit, priateľstvo... a užitočnosť výsledkov svojej práce pre iných. Nie je podstatné, kto reže, lepí, strihá, varí, účtuje... Podstatný je spiritus agens Dielne. Sekundárnym (?!) efektom je „infekčnosť“ emócie, ktorá komunitu presahuje. Je pozitívna až na dreň.
Štefan Hríb mi, keď som ho poprosil o feedback na jeden zo svojich textov k tejto téme, napísal (citujem z pamäti): „Všetci kráčame rovnakým smerom, aj keď každý inak. A to je dobre.“ Až na to „všetci“ súhlasím.
Otázka, ktorú si kladiem, znie: A prečo o tom, Fedor, potrebuješ hovoriť verejne? Mám iba chabú odpoveď: Preto, že som človek verejný. Možno však iba preceňujem vlastné ego, dosah svojich slov a spôsobu komunikácie. Ospravedlňujem sa.
Uverejnené na www.tyzden.sk (13.3.2026)
Často súzniem s úvahami Jonathana Sacksa v jeho zamysleniach k týždennému čítaniu Tóry. Tie moje sa odohrávajú zväčša skoro ráno pri prvej káve s cigaretou na mojom žižkovskom balkóne. Tentoraz to bude k Sacksovej poznámke v úvode ku knihe Levicitus, kde hovorí o „textoch pod textami“:
„Texty pod textami“ sú viacúrovňové. Kdesi, úplne dole sú aj texty, ako sú tie moje – laické, pochybovačné.
Paraša Vajakhel
sa číta v sobotu 14. marca. Je o pravidlách spolužitia na ceste z egyptského otroctva k slobode. Tmelom je zdieľaná viera, ktorá utvára komunitu. Neexistujú bezvýznamné detaily, iba celok, kde v každej čiastočke prebýva duch tohto celku.
Hovorím o komunite, ktorá je základom „stavby“, ktorá sa môže stať domovom obce, spoločenstva... a v konečnom dôsledku aj národa, štátu... a napokon aj masy ľudských ľudí rôznych vier.
V paraši Vajakhel sa veľa a hovorí o obeti. Slovo obeť tu znamená obetovať kus svojho v prospech celku. Obete, o ktorých sa v tejto a ďalších pasážach Tóry hovorí, sú o budovaní miesta, kde prebýva konkrétna viera.
O spoločnom budovaní. O tom, že každý doň vkladá, čo vie, chce a môže. Ochrannú ruku nad spoločným dielom drží, pre veriacich, Hospodin, Boh. Pre ľudí sekulárnych pozitívne hodnoty, normy a ciele.
O trabloch, ktoré lemujú cestu k dôstojnému a slobodnému životu, vie ľud Izraela svoje. A nie len ľud Izraela, ale aj iné komunity, obce, spoločenstvá... vyháňanie, pogromy, genocidy. Ide o zápas bez konca.
Mám pred očami jednu konkrétnu komunitu. Oficiálne sa volá Chránená dielňa Lemniskáta. Tvoria ju ľudia rôzne fyzicky a mentálne postihnutí plus personál. Spoločne pracujú a pri tom zdieľajú rešpekt, lásku, láskavosť, súcit, priateľstvo... a užitočnosť výsledkov svojej práce pre iných. Nie je podstatné, kto reže, lepí, strihá, varí, účtuje... Podstatný je spiritus agens Dielne. Sekundárnym (?!) efektom je „infekčnosť“ emócie, ktorá komunitu presahuje. Je pozitívna až na dreň.
Štefan Hríb mi, keď som ho poprosil o feedback na jeden zo svojich textov k tejto téme, napísal (citujem z pamäti): „Všetci kráčame rovnakým smerom, aj keď každý inak. A to je dobre.“ Až na to „všetci“ súhlasím.
Otázka, ktorú si kladiem, znie: A prečo o tom, Fedor, potrebuješ hovoriť verejne? Mám iba chabú odpoveď: Preto, že som človek verejný. Možno však iba preceňujem vlastné ego, dosah svojich slov a spôsobu komunikácie. Ospravedlňujem sa.
Uverejnené na www.tyzden.sk (13.3.2026)