Občas mávam pocit, že slová majú toľko tvárí, koľko je rozprávačov. Dokonca aj v jedných ústach sa mení ich význam od situácie k situácii. Pre veriacich čitateľov Tóry je to jalový problém, pretože rozpráva ON a Mojžíš iba preposiela ďalej.
Akurát hriešnici pochybujú. Medzi nimi aj ja. Nech mi je odpustené.
Paraša Va – Jikra
Už ten názov Va – Jikra znamená v aramejčine „ON zavolal“. O čom tu diskutovať? Ver, alebo never! V texte tejto Paraše sa hovorí o obeti ako nespochybniteľnom vzťahu Boha a veriaceho. Je to základ jeho kolektívnej aj individuálnej identity. Priestor bezpečia v chaose dejín. Takáto obeť nie je „platba“, alebo splátka dlhu, ale potvrdenie vzťahu, vernosti, oddanosti, príslušnosti k viere a súčasne nároku na ochranu.
Sekulárny človek takú ochranu nemá. To, čo sa veriacemu javí ako prirodzené je pre sekulárneho človeka permanentný zápas so strachmi, neistotami... a so sebou samotným. Prestáva byť tým, kto obetuje v zmysle „ON zavolal“ a ja „iba“ plním svoju časť dohody. V JEHO očiach, a v očiach veriacich, je hriešnik. Získal však, navrávam si, slobodu v duchovnom význame tohto slova, teda v zmysle „ty a iba ty nesieš zodpovednosť za svoj život“.
Čo však s obeťami násilia, nespravodlivosti, dejinných pohrôm, akým bol napríklad holokaust a akým aktuálne je, napríklad, vojna na Ukrajine, či Blízkom východe?
Najradšej by som zakričal do času a priestoru: Dajte pokoj s mudrovaním! Konajte! Situačne! Na doraz! Kto však? Veriaci ktorej viery? A bezverec s akým rodinným, existenčným kultúrnym... zázemím?
Lepšie je na tom ten, kto verí, pretože koná podľa pevnej navigácie, ktorá pomáha pri ceste, aj keď je akokoľvek dramatická.
Takže: V tejto etape životného cyklu čítam Tóru v urputnej snahe nájsť útechu po dlhej a komplikovanej ceste životom. Nájsť motiváciu dožiť dôstojne. Dôstojne, ako to chápem, znamená neodkázane, bez bolesti a dlhov.
„ON zavolal“ je jedna z mnohých terapeutických pomôcok. Hovoriť tomu pravda pravdúca je pre ľudí, akým som napríklad ja, nepatričné.
A teraz buď múdry. Žijem však v liberálnej demokracii a pýtam sa sám seba: Čomu veríš, keď veríš, Fedor?
Verím a dúfam, že slušnosť je dobrá navigácia. Myslím slušnosť v kontexte hodnôt v ktoré som podedil po predkoch, ku ktorým ma viedla výchova v rodine a celoživotné vzdelávanie plus reflektovaná situačnosť každodennosti. Verím a dúfam, že tomu tak bude aj vo finále života. A keďže život býva kľukatý, odmietam merať jeho zmysel inak, ako subjektívnym pocitom naplnenosti, teda dobrými počinmi, dobrými vzťahmi a stopou, ktorá zostane.
Post scriptum
A predsa existuje bod, kde sa náboženské aj nenáboženské viery pretínajú. Nazvime ho láska. Láska nepodmienená a výsostne individuálna. Jej kolektívne zdieľané podoby sú iná káva. Napokon, Hospodin izraelitom Kenaán nedaroval, bolo potrebné ho dobiť.
Uverejnené na www.tyzden.sk (30.3.2026)
Paraša Va – Jikra
Už ten názov Va – Jikra znamená v aramejčine „ON zavolal“. O čom tu diskutovať? Ver, alebo never! V texte tejto Paraše sa hovorí o obeti ako nespochybniteľnom vzťahu Boha a veriaceho. Je to základ jeho kolektívnej aj individuálnej identity. Priestor bezpečia v chaose dejín. Takáto obeť nie je „platba“, alebo splátka dlhu, ale potvrdenie vzťahu, vernosti, oddanosti, príslušnosti k viere a súčasne nároku na ochranu.
Sekulárny človek takú ochranu nemá. To, čo sa veriacemu javí ako prirodzené je pre sekulárneho človeka permanentný zápas so strachmi, neistotami... a so sebou samotným. Prestáva byť tým, kto obetuje v zmysle „ON zavolal“ a ja „iba“ plním svoju časť dohody. V JEHO očiach, a v očiach veriacich, je hriešnik. Získal však, navrávam si, slobodu v duchovnom význame tohto slova, teda v zmysle „ty a iba ty nesieš zodpovednosť za svoj život“.
Čo však s obeťami násilia, nespravodlivosti, dejinných pohrôm, akým bol napríklad holokaust a akým aktuálne je, napríklad, vojna na Ukrajine, či Blízkom východe?
Najradšej by som zakričal do času a priestoru: Dajte pokoj s mudrovaním! Konajte! Situačne! Na doraz! Kto však? Veriaci ktorej viery? A bezverec s akým rodinným, existenčným kultúrnym... zázemím?
Lepšie je na tom ten, kto verí, pretože koná podľa pevnej navigácie, ktorá pomáha pri ceste, aj keď je akokoľvek dramatická.
Takže: V tejto etape životného cyklu čítam Tóru v urputnej snahe nájsť útechu po dlhej a komplikovanej ceste životom. Nájsť motiváciu dožiť dôstojne. Dôstojne, ako to chápem, znamená neodkázane, bez bolesti a dlhov.
„ON zavolal“ je jedna z mnohých terapeutických pomôcok. Hovoriť tomu pravda pravdúca je pre ľudí, akým som napríklad ja, nepatričné.
A teraz buď múdry. Žijem však v liberálnej demokracii a pýtam sa sám seba: Čomu veríš, keď veríš, Fedor?
Verím a dúfam, že slušnosť je dobrá navigácia. Myslím slušnosť v kontexte hodnôt v ktoré som podedil po predkoch, ku ktorým ma viedla výchova v rodine a celoživotné vzdelávanie plus reflektovaná situačnosť každodennosti. Verím a dúfam, že tomu tak bude aj vo finále života. A keďže život býva kľukatý, odmietam merať jeho zmysel inak, ako subjektívnym pocitom naplnenosti, teda dobrými počinmi, dobrými vzťahmi a stopou, ktorá zostane.
Post scriptum
A predsa existuje bod, kde sa náboženské aj nenáboženské viery pretínajú. Nazvime ho láska. Láska nepodmienená a výsostne individuálna. Jej kolektívne zdieľané podoby sú iná káva. Napokon, Hospodin izraelitom Kenaán nedaroval, bolo potrebné ho dobiť.
Uverejnené na www.tyzden.sk (30.3.2026)