Myslím demokraciu, ako si ju prechovávame – ja, ty, my – kdesi v hlavách. Myslím nás, ktorí ešte stále žijeme v režimoch, ktoré si hovoria demokratické a sme otvorení pestrosti sveta, čiže liberálneho zmýšľania.

Pýtam sa: Akú demokraciu vo svete, kde žijeme? Akú demokraciu v časoch, keď sa ľudia trasú o posty a platy? A akí sme demokrati, keď by sme ľudí s opačným názorom najradšej poslal niekam?

Demokracia, ako sa o nej píše v múdrych knihách, je číra ilúzia, sen. No a? Nasleduj svoj sen! Možno po ceste vypustíš dušu, ale dáva to zmysel. Vzdoruj a rebeluj pod jej zástavou, pokiaľ dýchaš.

Zdieľaná ilúzia je pre kráčajúcich cestou. Nestačí? No stačí, samozrejme. Nehovoriac o tom, že takáto cesta oslobodzuje. Myslím oslobodzujúci pocit, ktorý spočíva v tom, že kompas držím v rukách ja a nie „šéf“.

Áno, ten pocit je podstatou ilúzie a sna o demokracii. Ilúzie, ktorá plodí (politickú) vieru, nádej, cestu, cieľ. Je ním sloboda. Tento pud zdieľame s ostatnými živými bytosťami. Alebo je vyhradený iba ľuďom?

Pocit neúspechu v zápase o slobodu, vyvoláva často potrebu projektovať príčinu mimo seba. Napríklad do nejakého hňupa vo vláde, parlamente... Slobodné JA je iná káva. Môže existovať aj za ostnatými drôtmi.

A keďže sloboda je čosi chimérické a transcendentálne, tí šťastnejší vzývajú Najvyššieho. Hovorím o náboženskej viere. Cez radikálne viery však nechodí vlak. Alebo chodí a vzýva zlé pre bezvercov.

Liberálna demokracia je aktuálne jediný politický režim, kde rozmanité viery môžu spolunažívať v tolerantnej nezhode. Právnici tomu hovoria právo na názor. Odkiaľ pokiaľ toto právo prospieva spoločnosti?

Píšem tieto riadky v predvečer židovského sviatku Pesach. Ten súvisí s jednou z kľúčových biblických udalostí – s dramatickým odchodom ľudu Izraela z egyptského otroctva.

To nebol len taký obyčajný „odchod“. Bola to dráma spojená s darovaním Tóry tomuto ľudu. Neslobodu vystriedala sloboda a Zákon. Nie sloboda od nevidím do nevidím, ale zodpovednosť za dar slobody.

„Tu a teraz“ má táto zodpovednosť podobu vzdoru voči barbarstvu a nekultúrnosti. Akurát nám, podobne ako pri sederovej večeri počas Pesachu, nenavierajú na krku žily a neprskáme okolo seba sliny hnevu a nenávisti.

Krása a zmysel pesachových sviatkov nespočíva len v oslave slobody, ale v istote, že tento rituál sa bude opakovať až do konca dejín. V skratke: Definitívne víťazstvo je naše! Hovorím naše, čiže všetkých.

www.tyzden.sk (2.4.2026)