Spiritualita je dar, ktorý je pravdepodobne vyhradený ľudským bytostiam. Má individuálny aj kolektívny rozmer.
Začnem u toho individuálneho.
Sekulárna spiritualita jednotlivcov, podobne ako náboženská, stojí na dvoch pilieroch: Na tom, ako subjektívne vnímame kvalitu svojho života a na postoji k smrti. Spiritualita je prenosná emócia. Kolektívne zdieľaná spiritualita vytvára spoločenstvá. Pokojne tomu hovorme subkultúry. Kolektívne zdieľaná spiritualita má svoje mocenské centrá. Tam, kde cirkev a štát nie sú oddelené, často dochádza k obmedzovaniu slobody občanov. Sekulárna spiritualita, keď nemá byť vytesnená na okraj spoločnosti, predpokladá nevyhnutnú mieru duchovnej slobody a voľby cesty životom.
Som sekulárny človek a neverím v posmrtný život. Gény a memy však prežijú. To neznamená, že sa umierania a smrti nebojím.
Kvalitu svojho života vnímam ako jazdu nerovným terénom – raz hore, inokedy dole, ale subjektívne ho vnímam ako naplnený zmyslom.
Zmysel života som nachádzal v láske, vo vzťahoch a v práci. Pokiaľ ide o morálku, snažil som sa byť slušný. Taká bola moja viera. Boh mi v nej nechýbal.
Viem však, že sú situácie, keď aj sekulárny človek vzýva Boha. Sú to situácie krajného zúfalstva. Niekedy sa mi zdá, že zúfalých ľudí je priveľa.
Hovorím najmä o situáciách ako: 1) Ohrozenie života, 2) Završovanie života, 3) Existenciálna kríza. Bežne stretávam najmä existenciálne trpiacich.
Existenciálne trpiaci sú najmä ľudia bez viery, jedno akej. Potulujú sa medzi svojimi privátnymi a verejnými životmi ako zombíci. Duch doby?
Verím ilúzii, že terapiou môže byť kreativita – tvorba seba, vzťahov a čohosi užitočného. Prečo sa však s takými trivialitami verejne zdôverujem?
Zdá sa, že duch našej doby stráda. Verejný priestor je preplnený ľuďmi trpiacimi absenciou zmyslu života, absenciou kreativity a spirituality – zombíkmi.
Bolo by fajn: 1) Naučiť sa žiť s inými spiritualitami, 2) Naučiť sa kreatívne komunikovať so zombíkmi, 3) Oboje pre dôstojný život a dôstojnú smrť.
Možno sa mýlim, ale sekulárna spiritualita, ktorá neľpie na jednej, jedinej pravde, ale na dialógu rôznych právd medzi sebou, môže byť užitočná.
V limitovaných hraniciach, samozrejme. Tam, kde si to rozdáva kolektívny pud života s pudom smrti na doraz, niet iného východiska než zápas o prežitie.
Aktuálne ide o prežitie. Predstava, že sa „za päť minút dvanásť“ ľudia podvolia egomaniakom pri moci, je ťaživá. Ťaživá a mobilizujúca.
www.tyzden.sk (10.4.2026)
Sekulárna spiritualita jednotlivcov, podobne ako náboženská, stojí na dvoch pilieroch: Na tom, ako subjektívne vnímame kvalitu svojho života a na postoji k smrti. Spiritualita je prenosná emócia. Kolektívne zdieľaná spiritualita vytvára spoločenstvá. Pokojne tomu hovorme subkultúry. Kolektívne zdieľaná spiritualita má svoje mocenské centrá. Tam, kde cirkev a štát nie sú oddelené, často dochádza k obmedzovaniu slobody občanov. Sekulárna spiritualita, keď nemá byť vytesnená na okraj spoločnosti, predpokladá nevyhnutnú mieru duchovnej slobody a voľby cesty životom.
Som sekulárny človek a neverím v posmrtný život. Gény a memy však prežijú. To neznamená, že sa umierania a smrti nebojím.
Kvalitu svojho života vnímam ako jazdu nerovným terénom – raz hore, inokedy dole, ale subjektívne ho vnímam ako naplnený zmyslom.
Zmysel života som nachádzal v láske, vo vzťahoch a v práci. Pokiaľ ide o morálku, snažil som sa byť slušný. Taká bola moja viera. Boh mi v nej nechýbal.
Viem však, že sú situácie, keď aj sekulárny človek vzýva Boha. Sú to situácie krajného zúfalstva. Niekedy sa mi zdá, že zúfalých ľudí je priveľa.
Hovorím najmä o situáciách ako: 1) Ohrozenie života, 2) Završovanie života, 3) Existenciálna kríza. Bežne stretávam najmä existenciálne trpiacich.
Existenciálne trpiaci sú najmä ľudia bez viery, jedno akej. Potulujú sa medzi svojimi privátnymi a verejnými životmi ako zombíci. Duch doby?
Verím ilúzii, že terapiou môže byť kreativita – tvorba seba, vzťahov a čohosi užitočného. Prečo sa však s takými trivialitami verejne zdôverujem?
Zdá sa, že duch našej doby stráda. Verejný priestor je preplnený ľuďmi trpiacimi absenciou zmyslu života, absenciou kreativity a spirituality – zombíkmi.
Bolo by fajn: 1) Naučiť sa žiť s inými spiritualitami, 2) Naučiť sa kreatívne komunikovať so zombíkmi, 3) Oboje pre dôstojný život a dôstojnú smrť.
Možno sa mýlim, ale sekulárna spiritualita, ktorá neľpie na jednej, jedinej pravde, ale na dialógu rôznych právd medzi sebou, môže byť užitočná.
V limitovaných hraniciach, samozrejme. Tam, kde si to rozdáva kolektívny pud života s pudom smrti na doraz, niet iného východiska než zápas o prežitie.
Aktuálne ide o prežitie. Predstava, že sa „za päť minút dvanásť“ ľudia podvolia egomaniakom pri moci, je ťaživá. Ťaživá a mobilizujúca.
www.tyzden.sk (10.4.2026)