Umierajúci Rudolf Vrba (pôvodne Walter Rosenberg) povedal svojej dcére Zuzane, že by bol rád, keby ľudia putovali po trase jeho úteku s Alfrédom Wetzlerom z Auschwitzu do Žiliny.
Mal zrejme na mysli čosi ako živý pamätník udalostí spojených s holokaustom a s týmto konkrétnym vyhladzovacím koncentračným táborom.
Zuzana to povedala svojej mame Gerte, prvej Vrbovej manželke, ktorá žila v Londýne. Tá mi pri jednej ceste do Prahy tlmočila jeho prianie. Napísal som email Ruth Sidonovej, členke Židovskej náboženskej obce v Prahe, a tá mi poradila, nech sa obrátim na ICEJ (Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem). Stalo sa.
Nultý ročník pochodu (nazvali sme ho Memoriál Vrba – Wetzler) sa konal tuším v roku 2014. Tých 135 kilometrov z Birkenau do pivničnej miestnosti v Žiline, kde Vrba s Wetzlerom spísali svoj report o tom, čo sa v KC Auschwitz deje, bola pre mňa, sedemdesiatnika, riadna zaberačka, ale nikdy naň nezabudnem.
Medzi „pochoďákmi“, ako sami seba účastníci memoriálu nazývajú, boli aj Filip Ostrovski a Juraj Koudela. Spolu s nimi psychiatri Peter Pöthe, Péter Hunčík, Jozef Hašto, skvelá partia zo Žiliny a kopec ďalších vrátane zahraničných účastníkov. Filip a Juraj cestou hovorili, že chcú založiť vydavateľstvo.
Jedno (volalo sa G plus G) som neomylne doviedol ku krachu, ale navrhol som im ako konzultanta Vlada Michala, riaditeľa Artfóra. Filip s Jurajom založili vydavateľstvo Absint zamerané predovšetkým na investigatívnu novinárčinu a reportáže z krízových oblastí. Je to iba jeden z viacerých projektov, ktoré počas pochodov vznikli a stále existujú.
Nová synagóga v Žiline bola desať rokov miestom finále memoriálu. Spravoval ju Klub Stanica-Zárečie. Tvorila ho partia ľudí, ktorá zanedbanej budove vrátila život. Boli to povznášajúce večery – diskusie, koncerty, osobné svedectvá svedkov holokaustu a tak podobne. Na jubilejnom desiatom ročníku vystupovala aj kapela Drť, do ktorej som patril.
Ročník 2026 sa však v synagóge asi neskončí. Rozišli sme sa vrátane kapely Drť pre nezlučiteľnosť našich postojov ku kríze na Blízkom východe. Zabrať však dostali aj účastníci Memoriálu v roku 2025, keď bola synagóga „vyzdobená“ propalestínskymi, pre mnohých z nás protiizraelskými symbolmi.
Neprechovávam voči partii z Klubu Stanica-Zárečie negatívne emócie ani náhodou, ale pripadal by som si v tých priestoroch ako zradca veci, ktorej verím a ktorá je podstatným kusom mojej identity. Podobne väčšina „pochoďákov“, najmä tých z Izraela a ľudí z ICEJ, ktorí roky venovali memoriálu čas, energiu a vernosť.
Z hľadiska ľudí, akým som sám, niet pochýb, že Izrael vedie zápas o existenciu. Rovnako niet pochýb, že spiritus agens konfliktu na Blízkom východe sú teroristi Hamasu a Hizballáhu s Iránom, Ruskom a Čínou za chrbtom. To predsa nie je o tom, čo za egomaniaka je Trump či čo má za ušami Netanjahu.
Veľké a malé, teda tie naše „tu a teraz“ dejiny sú poprepletané často až ad absurdum. Čo s tým? No čo už: vziať na vedomie, držať vlastný hodnotový rebríček a nedať sa ovládnuť negatívnymi emóciami. Určite to však neznamená, že vyznávam toleranciu od nevidím do nevidím.
A keďže mám Roba, Mareka, mužov a ženy z Novej synagógy a z klubu Stanica-Zárečie rád, bolo by fajn nadviazať na spoločnú minulosť dialógom „cez ploty“. Naše životy, verejné aj privátne, sú previazané podobne ako veľké a malé dejiny sveta, v ktorom žijeme. Mohol by to byť symbol spoločnej cesty podobne ako memoriál. Mohol?!
Post scriptum
Vnímam spôsob, akým je verejnosť informovaná o situácii v Izraeli aj v médiách, ktoré som doteraz považoval za hodnotovo blízke, ako zaujato protiizraelský. Osobne to považujem za smutné a súčasne mobilizačné. Podobne smutné a mobilizačné ako zápas s antisemitizmom, ktorý v našom civilizačnom priestore dnes a denne opäť dvíha hlavu.
Ľudí z klubu Stanica-Zárečie (Nová synagoga v Žiline) či kapelu Drť a podobných nepovažujem za antisemitov, akurát sme sa s nimi ocitli – v tomto prípade – na inej strane „plota“. Bolo by fajn, keby sme jeho nepriepustnosť narušili dialógom. Bez ilúzií, že to pôjde hladko alebo vôbec. Skúsiť to však musíme alebo aspoň môžeme.
Uverejnené v Denník N (12.4.2026
Zuzana to povedala svojej mame Gerte, prvej Vrbovej manželke, ktorá žila v Londýne. Tá mi pri jednej ceste do Prahy tlmočila jeho prianie. Napísal som email Ruth Sidonovej, členke Židovskej náboženskej obce v Prahe, a tá mi poradila, nech sa obrátim na ICEJ (Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem). Stalo sa.
Nultý ročník pochodu (nazvali sme ho Memoriál Vrba – Wetzler) sa konal tuším v roku 2014. Tých 135 kilometrov z Birkenau do pivničnej miestnosti v Žiline, kde Vrba s Wetzlerom spísali svoj report o tom, čo sa v KC Auschwitz deje, bola pre mňa, sedemdesiatnika, riadna zaberačka, ale nikdy naň nezabudnem.
Medzi „pochoďákmi“, ako sami seba účastníci memoriálu nazývajú, boli aj Filip Ostrovski a Juraj Koudela. Spolu s nimi psychiatri Peter Pöthe, Péter Hunčík, Jozef Hašto, skvelá partia zo Žiliny a kopec ďalších vrátane zahraničných účastníkov. Filip a Juraj cestou hovorili, že chcú založiť vydavateľstvo.
Jedno (volalo sa G plus G) som neomylne doviedol ku krachu, ale navrhol som im ako konzultanta Vlada Michala, riaditeľa Artfóra. Filip s Jurajom založili vydavateľstvo Absint zamerané predovšetkým na investigatívnu novinárčinu a reportáže z krízových oblastí. Je to iba jeden z viacerých projektov, ktoré počas pochodov vznikli a stále existujú.
Nová synagóga v Žiline bola desať rokov miestom finále memoriálu. Spravoval ju Klub Stanica-Zárečie. Tvorila ho partia ľudí, ktorá zanedbanej budove vrátila život. Boli to povznášajúce večery – diskusie, koncerty, osobné svedectvá svedkov holokaustu a tak podobne. Na jubilejnom desiatom ročníku vystupovala aj kapela Drť, do ktorej som patril.
Ročník 2026 sa však v synagóge asi neskončí. Rozišli sme sa vrátane kapely Drť pre nezlučiteľnosť našich postojov ku kríze na Blízkom východe. Zabrať však dostali aj účastníci Memoriálu v roku 2025, keď bola synagóga „vyzdobená“ propalestínskymi, pre mnohých z nás protiizraelskými symbolmi.
Neprechovávam voči partii z Klubu Stanica-Zárečie negatívne emócie ani náhodou, ale pripadal by som si v tých priestoroch ako zradca veci, ktorej verím a ktorá je podstatným kusom mojej identity. Podobne väčšina „pochoďákov“, najmä tých z Izraela a ľudí z ICEJ, ktorí roky venovali memoriálu čas, energiu a vernosť.
Z hľadiska ľudí, akým som sám, niet pochýb, že Izrael vedie zápas o existenciu. Rovnako niet pochýb, že spiritus agens konfliktu na Blízkom východe sú teroristi Hamasu a Hizballáhu s Iránom, Ruskom a Čínou za chrbtom. To predsa nie je o tom, čo za egomaniaka je Trump či čo má za ušami Netanjahu.
Veľké a malé, teda tie naše „tu a teraz“ dejiny sú poprepletané často až ad absurdum. Čo s tým? No čo už: vziať na vedomie, držať vlastný hodnotový rebríček a nedať sa ovládnuť negatívnymi emóciami. Určite to však neznamená, že vyznávam toleranciu od nevidím do nevidím.
A keďže mám Roba, Mareka, mužov a ženy z Novej synagógy a z klubu Stanica-Zárečie rád, bolo by fajn nadviazať na spoločnú minulosť dialógom „cez ploty“. Naše životy, verejné aj privátne, sú previazané podobne ako veľké a malé dejiny sveta, v ktorom žijeme. Mohol by to byť symbol spoločnej cesty podobne ako memoriál. Mohol?!
Post scriptum
Vnímam spôsob, akým je verejnosť informovaná o situácii v Izraeli aj v médiách, ktoré som doteraz považoval za hodnotovo blízke, ako zaujato protiizraelský. Osobne to považujem za smutné a súčasne mobilizačné. Podobne smutné a mobilizačné ako zápas s antisemitizmom, ktorý v našom civilizačnom priestore dnes a denne opäť dvíha hlavu.
Ľudí z klubu Stanica-Zárečie (Nová synagoga v Žiline) či kapelu Drť a podobných nepovažujem za antisemitov, akurát sme sa s nimi ocitli – v tomto prípade – na inej strane „plota“. Bolo by fajn, keby sme jeho nepriepustnosť narušili dialógom. Bez ilúzií, že to pôjde hladko alebo vôbec. Skúsiť to však musíme alebo aspoň môžeme.
Uverejnené v Denník N (12.4.2026