Vízia – azda najviac nadužívané slovo v našej verejnej diskusii.
Ale čo to vôbec znamená?
Po prvé: Slovo vízia patrí medzi tie, ktoré „duch našej doby“ vykostil až na dreň. Podobne ako slová demokracia, ľud, národ, liberalizmus a mnohé ďalšie.
Po druhé: Bez vizionárov niet vízií.
Po tretie: Bez implementácie sú vízie iba snívanie alebo inšpirácia. Jedno aj druhé je fajn. Aktuálne problémy však na takéto kašlú.
Po štvrté: Implementácia predpokladá, že vízia má dlhodobý horizont, presahujúci jedno či dve volebné obdobia.
Po piate: Aj keď má vízia časový presah, treba ju neustále aktualizovať. Riešenia jedného problému generujú nové, neočakávané problémy. Nehovoriac o tom, že prostredie, v ktorom vízia vznikla, sa kontinuálne mení.
Po šieste: Aby platilo Ad. 5., musia vizionári na seba nabaľovať inštitucionálne pozadie. Myslím čosi ako nezávislé (!) akademické pracovisko s touto konkrétnou pracovnou náplňou ako moderátorov.
Po siedme: Ďalšou, ale úplne základnou podmienkou implementácie vízií je, že vznikajú v spoločenskom dialógu, čiže aj za aktívnej účasti vecných znalcov na jednotlivé témy, politikov, médií a zainteresovanej verejnosti.
Po ôsme, deviate a tak ďalej vynechám a upozorním na osobnú skúsenosť. Venoval som sa víziám československej, slovenskej a českej spoločnosti desaťročia. S odstupom času konštatujem: Na jednej strane je výborné, keď vizionári, ak sa nejakí nájdu, prevezmú aj kus zodpovednosti za ich praktickú implementáciu, čiže vstúpia do aktívnej politiky. Zažil som však neuveriteľné príbehy. Príbehy Miloša Zemana a Václava Klausa sú pre domáce publikum možno najznámejšie. Sú to horory prerodu vizionárov na, z môjho hľadiska, škodnú.
Zažil som však aj pozitívnejšie príbehy. Z „domácich“ napríklad československé, české a slovenské pokusy s víziami v druhej polovici 80. rokoch. Bolo to však zlomové obdobie a vízie poslúžili skôr ako heuristika než ako bedeker na zmenu. Nehovoriac o tom, že (geo)politické zmeny samotné z nich spravili nevratnú minulosť. To by samo o sebe nemuselo vadiť, keby inšpirácia zanechala stopu v ďalšej generácii tvorcov vízií, prognostikov a podobne. Nezanechala!
Keď po osemdesiatke príležitostne premýšľam: „Čo s tým, Fedor?“, napadá mi: No čo už? Márnosť nad márnosť.
Fakt? Čosi vo mne kričí: Nesmieš rezignovať! Píš, diskutuj, demonštruj... buď na nohách, pokiaľ dýchaš! No fajn. A čo vek, choroby, privátne karamboly? Ser na to! No dobre, ale kde sú tí vizionári? Podaktorí na ukrajinskom fronte, iní v humanitárnych misiách, ďalší v think-tankoch kdesi v Massachusetts či kde.
Verím a dúfam, že platí múdrosť majstrov taoizmu: Tí najlepší sa nemusia nikam pchať, sú vpredu. Akurát je tu riziko, ktoré súvisí tiež s duchom našej doby. Autorita je vec verejná. Byť vpredu znamená byť permanentne v akcii a na očiach verejnosti. Naozaj je toto pódium vyhradené populistom a hlupákom? Nesmie byť! Daň je však drsná. Hejže Michal, Rasťo, Peter, Fero, Iveta, Zuzana, Ľudovít, Ivan, Juraj, Marína...
www.tyzden.sk (25.5.2026)
Po prvé: Slovo vízia patrí medzi tie, ktoré „duch našej doby“ vykostil až na dreň. Podobne ako slová demokracia, ľud, národ, liberalizmus a mnohé ďalšie.
Po druhé: Bez vizionárov niet vízií.
Po tretie: Bez implementácie sú vízie iba snívanie alebo inšpirácia. Jedno aj druhé je fajn. Aktuálne problémy však na takéto kašlú.
Po štvrté: Implementácia predpokladá, že vízia má dlhodobý horizont, presahujúci jedno či dve volebné obdobia.
Po piate: Aj keď má vízia časový presah, treba ju neustále aktualizovať. Riešenia jedného problému generujú nové, neočakávané problémy. Nehovoriac o tom, že prostredie, v ktorom vízia vznikla, sa kontinuálne mení.
Po šieste: Aby platilo Ad. 5., musia vizionári na seba nabaľovať inštitucionálne pozadie. Myslím čosi ako nezávislé (!) akademické pracovisko s touto konkrétnou pracovnou náplňou ako moderátorov.
Po siedme: Ďalšou, ale úplne základnou podmienkou implementácie vízií je, že vznikajú v spoločenskom dialógu, čiže aj za aktívnej účasti vecných znalcov na jednotlivé témy, politikov, médií a zainteresovanej verejnosti.
Po ôsme, deviate a tak ďalej vynechám a upozorním na osobnú skúsenosť. Venoval som sa víziám československej, slovenskej a českej spoločnosti desaťročia. S odstupom času konštatujem: Na jednej strane je výborné, keď vizionári, ak sa nejakí nájdu, prevezmú aj kus zodpovednosti za ich praktickú implementáciu, čiže vstúpia do aktívnej politiky. Zažil som však neuveriteľné príbehy. Príbehy Miloša Zemana a Václava Klausa sú pre domáce publikum možno najznámejšie. Sú to horory prerodu vizionárov na, z môjho hľadiska, škodnú.
Zažil som však aj pozitívnejšie príbehy. Z „domácich“ napríklad československé, české a slovenské pokusy s víziami v druhej polovici 80. rokoch. Bolo to však zlomové obdobie a vízie poslúžili skôr ako heuristika než ako bedeker na zmenu. Nehovoriac o tom, že (geo)politické zmeny samotné z nich spravili nevratnú minulosť. To by samo o sebe nemuselo vadiť, keby inšpirácia zanechala stopu v ďalšej generácii tvorcov vízií, prognostikov a podobne. Nezanechala!
Keď po osemdesiatke príležitostne premýšľam: „Čo s tým, Fedor?“, napadá mi: No čo už? Márnosť nad márnosť.
Fakt? Čosi vo mne kričí: Nesmieš rezignovať! Píš, diskutuj, demonštruj... buď na nohách, pokiaľ dýchaš! No fajn. A čo vek, choroby, privátne karamboly? Ser na to! No dobre, ale kde sú tí vizionári? Podaktorí na ukrajinskom fronte, iní v humanitárnych misiách, ďalší v think-tankoch kdesi v Massachusetts či kde.
Verím a dúfam, že platí múdrosť majstrov taoizmu: Tí najlepší sa nemusia nikam pchať, sú vpredu. Akurát je tu riziko, ktoré súvisí tiež s duchom našej doby. Autorita je vec verejná. Byť vpredu znamená byť permanentne v akcii a na očiach verejnosti. Naozaj je toto pódium vyhradené populistom a hlupákom? Nesmie byť! Daň je však drsná. Hejže Michal, Rasťo, Peter, Fero, Iveta, Zuzana, Ľudovít, Ivan, Juraj, Marína...
www.tyzden.sk (25.5.2026)