Šlach lecha
Výsadou judaizmu je jeho dialogičnosť. Každý výrok Tóry, umožňuje "n" intepretácií, pričom podliehajú plynutiu dejinného času. Napríklad niekoré výroky o ženách sú dnes jednoducho neprijateľné. Čo je "pevný múr a hradby" sú základy. Napríklad: „Hospodin povedal Mošemu.“ Tu sa nediskutuje o "faktoch" (stalo sa), ale o ich výklade (tak sa mi to javí).
Tentoraz som sa pristavil pri pasáži Šlach lecha zo Štvrtej knihy Mojžíšovej. Presnejšie pri úvahách mysliteľa a rabína Jonathana Sacksa k týždňovému čítaniu Tóry (Kniha Numeri s podtitilom Roky v poušti. Praha 2025). Týka sa kľúčového slova ľudského pobývania na tomto svete – slobody. Prvé, čo ma napadlo: Je slobodný veriaci Žid, ktorého viaže povinnosť deň čo deň, rok čo rok čítať opakovane Tóru, držať pravidlá a rituály svojej viery? A netýka sa táto otázka aj veriaceho muslima, kresťana...?
Hspodin hovorí k Mošemu (v českom preklade rabína Efraima Sidona, kapitola 13, 2): „Vyšli si muže, ať prohlédnou zemi Kenaán, již dávám synům Jisraele, každému za kmen jeho otců, každý z nich ať je jeho kníže.“ Príkaz!? A vlastnícke práva odvodené z moci Všemohúceho?
Vyslaní špióni sa vrátili s tým, že je to zem oplývajúca mliekom a medom, ale žije v nej ľud veľmi mocný. Iba dva ojedinelé hlasy, proti desiatim, volali: „Poďme! Obsadíme tú zem.“ Ostatní frflali a zatúžili vrátiť sa do istoty otroctva v zemi Egyptskej, alebo zotrvať na púšti v izolácii. Iba oni a Boh.
Sacks tento spor s Hospodinom interpretuje tak, že poslanie ľudu izraelského nie je „tam hore“, ale „tu na zemi“. Tu boli povolaní vytvoriť dobrú a spravodlivú spoločnosť. Spoločnosť slobody. Z Jeho vôle! Mimochodom, koľko je dnes demokracií na Blízkom východe?
Nazad k prvopočiatkom: Príslušná pasáž má v Sacksovej interpretácii názov Strach zo slobody. Strach preto, že sloboda nie je grátis a cena je vysoká. Sila povolania k slobode sa však na cenu nepýta. A pre veriacich je vzdor proti vôli Všemohúceho hriech. Však hriešnici boli, podľa Tóry, aj kruto potrestaní - smrťou.
Pre človeka nenáboženského sa núka paleta iných možných odpovedí. Napríklad o slobode ako poznanej nutnosti (nevyhnutnosti). Vo filozofii je síce pripisovaný Marxovi a Engelsovi, ale pôvod je u Hegela a Spinozu. Menej sofistikovaná intepretácia spomenutej nechuti drvivej väčšiny vyslaných špiónov do zeme Kenaánskej hovorí, o papalášskej nechuti kmeňových vodcov riskovať teplé fleky.
Tak ako to teda je? Som slobodný a teda aj osobne zodpovedný za všetky blbosti, ktoré som v živote napáchal? A čo rodinné zázemie, intuícia vpečatená do genov a memov, ktorá predchádza racionálny kalkul, vzdelanie, osobná a spoločenská, najmä politická, situácia, sociálna a komunitná príslušnosť, vek..., o viere ani nehovoriac.
Cítim to takto: Kvalitný život je subjektívny pocit a postoj. Podobne postoj k smrti. Pocit slobody je krehký a mení sa aj v jednotlivých fázach životného cyklu. Napríklad ja som starec so všetkými obmedzeniami, ktoré s tým súvisia. Viem dobre, čo znamená slododa ako poznaná nevyhnutnosť. Možno navonok pôsobím dojmom slobodného človeka. Nie som taký. Telesné limity, financie, rodinné pomery... a duch doby vôbec som tiež „ja“. A čoraz častejšie premýšľam o smrti – aby bola dôstojná. Dôstojná! Záleží to však na mne?
Zhrnutie
Sloboda je jedna z najdôležitejších ilúzií. Ilúzia, ktorej keď uveríš, sa však stáva sa pre teba skutočnosťou. Tvojou skutočnosťou. A keď ide o tvoju skutočnosť, je skutočnosťou aj pre kadekoho okolo teba. Minimálne pre tých, ktorí závisia na tvojich skutkoch a správaní. V hierarchických systémoch tým rastie aj tvoja osobná nesloboda. Alebo skôr zodpovednosť? Asi jedno s druhým. Filozof Isaiah Berlin hovorí v tejto súvislosti o dvojakom význame slova sloboda: O negatívnej a pozitívnej slobode, o slobode „od niečoho“ a „k niečomu“. Vyberaj a lavíruj Fedor, sekulárny človeče. Pravoverný riskuje, pokiaľ zapochybuje. On vlastne riskuje aj keď nezapochybuje („Kto si bez viny hoď kameňom.“), akurát chápe slobodu podobne ako tí špióni vyslaní na obhliadku do zeme Kenaán. Alebo prízemnejšie – ako zónu svojich záujmov.
Budiž nám pravidlá hradbami obce, chcelo by sa na záver parafrázovsť Herakleita z Efezu (540 – 480 pr.n.l.). Ktoré však? Pre veriacich je to cesta k Boju, pre sekulárnych, ako som sám, cesta bez konca a plná zákrut. Slobodná voľba? Ťažko povedať. Každopádne inflácia otáznikov v texte má dvojaký praktický dopad: Z krátkodobého hľadiska dáva šancu tým, ktorí poznajú pravdu pravdúcu, alebo sa tak iba tvária, vyhrávať s „váhavými liberálnymi intelektuálmi“ v aktuálnych zápasoch. Vo vzdialenejšom horizonte je to však naopak. Žeby tiež metafora na tých štyridsať rokov putovania púšťou?
Post scriptum
Písal som tento text pred Šábesom druhého júnového týždňa 2026 (mesiac sivan 5786 židovského kalendára), keď si v synagógach ľudia vypočujú pasáž Tóry Šlach lecha.
Vyšlo na www.tyzden.sk (13.6.2026) – táto verzia je bez redakčného spracovania.
Výsadou judaizmu je jeho dialogičnosť. Každý výrok Tóry, umožňuje "n" intepretácií, pričom podliehajú plynutiu dejinného času. Napríklad niekoré výroky o ženách sú dnes jednoducho neprijateľné. Čo je "pevný múr a hradby" sú základy. Napríklad: „Hospodin povedal Mošemu.“ Tu sa nediskutuje o "faktoch" (stalo sa), ale o ich výklade (tak sa mi to javí).
Tentoraz som sa pristavil pri pasáži Šlach lecha zo Štvrtej knihy Mojžíšovej. Presnejšie pri úvahách mysliteľa a rabína Jonathana Sacksa k týždňovému čítaniu Tóry (Kniha Numeri s podtitilom Roky v poušti. Praha 2025). Týka sa kľúčového slova ľudského pobývania na tomto svete – slobody. Prvé, čo ma napadlo: Je slobodný veriaci Žid, ktorého viaže povinnosť deň čo deň, rok čo rok čítať opakovane Tóru, držať pravidlá a rituály svojej viery? A netýka sa táto otázka aj veriaceho muslima, kresťana...?
Hspodin hovorí k Mošemu (v českom preklade rabína Efraima Sidona, kapitola 13, 2): „Vyšli si muže, ať prohlédnou zemi Kenaán, již dávám synům Jisraele, každému za kmen jeho otců, každý z nich ať je jeho kníže.“ Príkaz!? A vlastnícke práva odvodené z moci Všemohúceho?
Vyslaní špióni sa vrátili s tým, že je to zem oplývajúca mliekom a medom, ale žije v nej ľud veľmi mocný. Iba dva ojedinelé hlasy, proti desiatim, volali: „Poďme! Obsadíme tú zem.“ Ostatní frflali a zatúžili vrátiť sa do istoty otroctva v zemi Egyptskej, alebo zotrvať na púšti v izolácii. Iba oni a Boh.
Sacks tento spor s Hospodinom interpretuje tak, že poslanie ľudu izraelského nie je „tam hore“, ale „tu na zemi“. Tu boli povolaní vytvoriť dobrú a spravodlivú spoločnosť. Spoločnosť slobody. Z Jeho vôle! Mimochodom, koľko je dnes demokracií na Blízkom východe?
Nazad k prvopočiatkom: Príslušná pasáž má v Sacksovej interpretácii názov Strach zo slobody. Strach preto, že sloboda nie je grátis a cena je vysoká. Sila povolania k slobode sa však na cenu nepýta. A pre veriacich je vzdor proti vôli Všemohúceho hriech. Však hriešnici boli, podľa Tóry, aj kruto potrestaní - smrťou.
Pre človeka nenáboženského sa núka paleta iných možných odpovedí. Napríklad o slobode ako poznanej nutnosti (nevyhnutnosti). Vo filozofii je síce pripisovaný Marxovi a Engelsovi, ale pôvod je u Hegela a Spinozu. Menej sofistikovaná intepretácia spomenutej nechuti drvivej väčšiny vyslaných špiónov do zeme Kenaánskej hovorí, o papalášskej nechuti kmeňových vodcov riskovať teplé fleky.
Tak ako to teda je? Som slobodný a teda aj osobne zodpovedný za všetky blbosti, ktoré som v živote napáchal? A čo rodinné zázemie, intuícia vpečatená do genov a memov, ktorá predchádza racionálny kalkul, vzdelanie, osobná a spoločenská, najmä politická, situácia, sociálna a komunitná príslušnosť, vek..., o viere ani nehovoriac.
Cítim to takto: Kvalitný život je subjektívny pocit a postoj. Podobne postoj k smrti. Pocit slobody je krehký a mení sa aj v jednotlivých fázach životného cyklu. Napríklad ja som starec so všetkými obmedzeniami, ktoré s tým súvisia. Viem dobre, čo znamená slododa ako poznaná nevyhnutnosť. Možno navonok pôsobím dojmom slobodného človeka. Nie som taký. Telesné limity, financie, rodinné pomery... a duch doby vôbec som tiež „ja“. A čoraz častejšie premýšľam o smrti – aby bola dôstojná. Dôstojná! Záleží to však na mne?
Zhrnutie
Sloboda je jedna z najdôležitejších ilúzií. Ilúzia, ktorej keď uveríš, sa však stáva sa pre teba skutočnosťou. Tvojou skutočnosťou. A keď ide o tvoju skutočnosť, je skutočnosťou aj pre kadekoho okolo teba. Minimálne pre tých, ktorí závisia na tvojich skutkoch a správaní. V hierarchických systémoch tým rastie aj tvoja osobná nesloboda. Alebo skôr zodpovednosť? Asi jedno s druhým. Filozof Isaiah Berlin hovorí v tejto súvislosti o dvojakom význame slova sloboda: O negatívnej a pozitívnej slobode, o slobode „od niečoho“ a „k niečomu“. Vyberaj a lavíruj Fedor, sekulárny človeče. Pravoverný riskuje, pokiaľ zapochybuje. On vlastne riskuje aj keď nezapochybuje („Kto si bez viny hoď kameňom.“), akurát chápe slobodu podobne ako tí špióni vyslaní na obhliadku do zeme Kenaán. Alebo prízemnejšie – ako zónu svojich záujmov.
Budiž nám pravidlá hradbami obce, chcelo by sa na záver parafrázovsť Herakleita z Efezu (540 – 480 pr.n.l.). Ktoré však? Pre veriacich je to cesta k Boju, pre sekulárnych, ako som sám, cesta bez konca a plná zákrut. Slobodná voľba? Ťažko povedať. Každopádne inflácia otáznikov v texte má dvojaký praktický dopad: Z krátkodobého hľadiska dáva šancu tým, ktorí poznajú pravdu pravdúcu, alebo sa tak iba tvária, vyhrávať s „váhavými liberálnymi intelektuálmi“ v aktuálnych zápasoch. Vo vzdialenejšom horizonte je to však naopak. Žeby tiež metafora na tých štyridsať rokov putovania púšťou?
Post scriptum
Písal som tento text pred Šábesom druhého júnového týždňa 2026 (mesiac sivan 5786 židovského kalendára), keď si v synagógach ľudia vypočujú pasáž Tóry Šlach lecha.
Vyšlo na www.tyzden.sk (13.6.2026) – táto verzia je bez redakčného spracovania.