Zdalo sa mi, že som sa ocitol v hre, ktorej režiséra nepoznám. V priebehu niekoľkých dní sa totiž stalo príliš veľa vecí, ktoré spolu veľmi úzko súviseli. V Trnave prebehlo stretnutie niektorých predstaviteľov VPN, ktoré spochybnilo legitimitu vrcholných orgánov i predstaviteľov hnutia (zachvela sa súdržnosť VPN), v Prahe prebehla výrazná zmena Občianskeho fóra (iniciatívu prevzala tzv. pravicovo-demokratická platforma a predsedom OF sa stal Václav Klaus - minister financií a líder ekonomickej reformy), Slovenská vláda predložila atypickým spôsobom (t. j. veľmi dôrazne a bez predbežných konzultácií s vládnymi i politickými partnermi) návrhy deľby kompetencií medzi národnými republikami a federálom, premiér Mečiar odvolal ministra vnútra za kresťanskodemokratické hnutie (čím napätie vo vládnej koalícii prekročilo prahovú hodnotu), noviny denne prinášali informácie o chystaných demonštráciách pred budovou Slovenskej národnej rady a články o celonárodnej podpore matičnej verzie jazykového zákona (čím sa poslanci parlamentu dostali pod nevídaný psychický tlak), v rozhlase i televízii sa vyvolával dojem, že VPN je v tejto chvíli akýmsi protinárodným politickým zoskupením s neslýchanou mocou presadiť čosi proti vôli celého národa. Vtom istom čase sa vyprázdnili obchody a sociálny nepokoj, neistota a strach sa stali súputníkmi každodenného života radových občanov. Z dôveryhodných prameňov som sa dozvedel, že na nacionalistickej báze vznikajú ozbrojené skupiny, zdvihla sa vlna antisemitizmu. V nejednej hlave sa v tých dňoch premietali nostalgické spomienky na "sladké časy totality", keď človek presne vedel, čo ho čaká zajtra a o desať rokov.

My, čo sme vtedy pracovali vo vedení VPN, sme si opäť začali pripadať ako v prednovembrových časoch – ako menšina na periférii spoločnosti. Bol to tuším Peter Zajac, čo vtedy povedal, že koaličný návrh jazykového zákona je v tejto chvíli na Slovensku asi tým, čím bola v Čechách Charta '77- model správania úzkej skupiny intelektuálov, ktorý široká verejnosť jednoducho odmieta. Na trhu informácií bolo rušno - odlíšiť pravdu od lži, manipulácie a šumu začínalo byť nemožné. Pamätám sa na náš návrat z Prahy, kde sme boli rokovať s Klausom, Koordinačným centrom Občianskeho fóra, poslaneckými klubmi OF a VPN a Českou vládou o kompetenčných zákonoch. Prišli sme okolo jednej hodiny popoludní. Okamžite sme sa presunuli na pravidelný tlačový brífing VPN a informovali novinárov o výsledkoch našej cesty. O 16-tej sa mal začať míting na námestí SNP na podporu premiéra Mečiara v konflikte s Andrášom. Na námestí sa zhromaždila rovnaká masa ľudí ako v novembrových dňoch 1989, boli to však už iní ľudia. Nadšene pozdravovali a skandovali meno nového silného muža slovenskej politiky. Vystúpili sme s ním na tribúnu aj my, spolu s početnou ochrankou (niekoľko minút pred začiatkom mítingu ma z ministerstva vnútra informovali, že tu má byť na premiéra spáchaný atentát). To už som vedel, že sa začínajú šíriť informácie a podozrenia o zahraničnej réžii kulminujúceho napätia na Slovensku a v celej republike (KGB). Cestou domov som v aute premýšľal, čo sa asi stane na druhý deň v slovenskom parlamente. Vedel som totiž, že do akcie za podporu matičného návrhu zákona boli okrem vysokoškolákov zapojené aj deti zo základných a stredných škôl.

Ráno ma na pracovisku čakali muži z ochranky. Prvý raz v živote som mal vedľa seba ozbrojeného muža, ktorý mal za úlohu dbať o moju bezpečnosť.

25.októbra 1990. Sedím už niekoľko hodín pred televíziou a pozorujem takmer neuveriteľnú scénu. Pred Slovenskou národnou radou sa zišiel dav ľudí, ktorí v mene matičnej verzie jazykového zákona žiadajú odstúpenie vlády a parlamentu, zvoleného v prvých slobodných voľbách po 42 rokoch. Televízia i rozhlas dávajú voľný priechod vášňam - počúvam, ako z úst stredoškolskej mládeže zaznievajú výzvy ku generálnemu štrajku, počúvam, ako sa poslanec federálneho parlamentu V. Móric podpisuje pod petíciu, ktorá žiada rozpustenie parlamentu a demisiu vlády, počúvam výzvy k hladovke a skandovanie na adresu poslancov a vlády "Odstúpiť, odstúpiť!". Pred mojimi očami sa tu opakuje scenár novembrovej revolúcie. Rozdiel spočíva v tom, že nie je november 1989, ale október 1990 a rozdiel je tiež v tom, o čo ide. Vtedy to bola revolta občanov, teraz je to revolta nacionalistov. Vtedy sa lámal monopol moci Komunistickej strany, dnes sa láme krehká moc mladej demokracie. Okolo pol desiatej večer sa v parlamente končí hlasovanie. Ak sa nemýlim, prezentovalo sa 142 poslancov, tzv. koaličný zákon je schválený väčšinou 82 hlasov. V tých istých minútach dostávam fax z Európskej demokratickej skupiny v Európskom parlamente, v ktorom sa píše: "... členovia Demokratickej skupiny v Európskom parlamente sú znepokojení správami ustanoviť slovenský jazyk ako oficiálny jazyk Slovenskej republiky bez výnimky“. Narýchlo ho prekladáme a posielame do televízie. Tam sa medzitým začal dialóg medzi predsedom Slovenskej vlády, Vladimírom Mečiarom a predsedom Matice Slovenskej, Jozefom Markušom. V.Mečiar v ňom jednoznačne nastoľuje otázku zodpovednosti za ďalší vývoj krajiny, za ekonomický krach, národnostné napätie, potencionálne násilie a eskaláciu sociálneho napätia. Po prvý raz jemne naznačuje, že v pozadí správania predsedu Matice Slovenskej môže byť aj jeho temná minulosť (v Bratislave sa pošuškáva, že za bývalého režimu bol spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti vo veci ilegálnej cirkvi). Jozef Markuš argumentuje svojou láskou k národu a jazyku. V tej chvíli si azda iba málokto uvedomuje súvislosti prijatia koaličného návrhu zákona. Až týmto aktom sa nám vlastne otvorili možnosti prijatia Ústavnej listiny ľudských práv, vstupu do Európskej rady a v konečnom dôsledku aj možnosti lepšieho prístupu k riešeniu problému Slovákov žijúcich v Maďarsku ako aj na pritlmenie maďarskej agresivity voči riešeniu problému Maďarov žijúcich na južnom Slovensku. Domov odchádzam pred polnocou v sprievode dvoch ochrancov. Za pár týždňov oslávime prvé výročie nežnej revolúcie.

(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)