osvienčimského koncentračného tábora Jean Améry definitívne pochopil, že nechce a nemôže dosiahnuť na politickú a náboženskú vieru. Súčasne však svojim veriacim kamarátom závidel ich silu, pokoj, odvahu, odhodlanie. Vďaka nej prestáva byť človek zajatcom svojej individuality, prekračuje sám seba.

Sekulárny intelektuál je v podmienkach, ako boli tie osvienčimské, zbavený základného – ducha. Smrť stratila zmysel. A načo je komu za ostnatými drôtmi Goethe, Kant, Shakespeare, Einstein, Homér, Aristotelés, Platón...? Úplne nanič! Fyzická sila a tvrdosť by však mohli pomôcť prežiť, uchrániť dôstojnosť.

A čo domov a vlasť optikou osvienčimského väzňa? Ako asi znie v týchto podmienkach odpoveď na otázku: „Odkiaľ si?“. „Z Nemecka, z Hohenemsu,“ povedal by napríklad Jean Améry a vo svojej knihe „Bez viny a bez trestu“ naznačuje, že domov a vlasť by sa ideálne mali zmestiť do mysle, srdca a peňaženky. Všetko ostatné je na úteku príťaž.

Američania vraj nepoznajú slovo vlasť. Musíte spojiť dve slová – otcova zem, matkina zem, moja zem. Mám sto problémov s týmto pomenovaním. Otcovu zem rozkradli a napokon zoštátnili, matkinu zem si prehadzovali Slováci a Maďari, moju zem mi zošklivili najprv komunisti a potom nacionálni socialisti.

O rok v Jeruzaléme, hovoria si židia na sviatky pesachu. Chápem to ako výraz úcty k zemi predkov. Pravlasti, ktorá fakt existuje, nech žiješ kdekoľvek. Slovo vlasť je metafora na zem predkov, ktorú nosím v srdci. Bolo by fajn, keby to bola aj konkrétna pôda, kde budem mať pocit istoty a bezpečia. Dá sa však zabudnúť na dejiny?