toto sú posledné slová knihy Arthura Koestlera „Zloděj v noci“ (Jitro, Praha 2006). Autor (1905 – 1983), budapeštiansky Žid, elektrotechnik, biológ a psychológ, sionista a pionier kibucníckeho hnutia v Izraeli, chvíľu komunista, svetobežník, až napokon novinár a autor, ktorého dielo je obžalobou komunizmu a totalitarizmu. Kniha vyšla už v roku 1946. U nás až po 60-tich rokoch. Škoda.
Predvojnoví imigranti do Izraela boli predovšetkým ľudia, ktorí „potrebovali v sebe prekonať čosi, na čo je lepšie zabudnúť“. A to sa ešte k druhej svetovej vojne a holokaustu iba schyľovalo.
Pôda, ktorú osídľovali, bola síce vykúpená, ale peniaze na ruku sú jedna vec a pôda predkov druhá. „Je tu kopec pro mě, anebo jsem tu já pro kopec?“, poznamenal prípadne jeden z arabských predajcov, keď sa noví osadníci na odkúpenej pôde naozaj objavili. A kolotoč násilia sa mohol rozbehnúť: „Jedinou odpovědí na násilí je odplata. S etikou to nemá nic společného. Koncept pomsty je překonaný a absurdní. Na teror musíme odpovídat terorem z čistě racionálních důvodů“, hovorí osadník Šimon pri jednej z večerných diskusií v kibuci.
Cez deň úmorná fyzická práca, často pod paľbou arabských zbraní, a večer diskusie. Napríklad: „Ať se nám to líbí nebo ne, život ve společnosti je založen na tichém předpokladu kolektivní odpovědnosti za činy jednotlivce. Ježíše neodsoudil jakýsi Kaifáš, ale Židé, kteří nesou vinu dodnes. První parlament založili Angličané a zdá se, že každý Angličan je na tento počin hrdý a podílí se na něm. Totéž platí pro lidská práva, která dali světu Francouzi, a koncentrační tábory, ve kterých nás Němci vraždí. Ve válce jednáme podle zásady, že vina je stejnoměrně rozdělena mezi jednotlivce, z nichž sestává národ nepřítele, a že tedy nesejde na tom, který z nich je zabit. Civilizovaná válka volí své cíle stejně nevybíravě, jako Arabové oběti své krevní msty. A to Evropané považují za barbarství. V trojrozměrné válce úplně ztrácí význam dokonce pohlaví a věk. Zákony krevní msty poctivěji a otevřeněji nakládají s protivníkem jako s homogenním kolektivně zodpovědným celkem,“ medituje hrdina Koestlerovej knihy Josef.
Jeho meditácie akoby v behu času nestratili ani piaď svojej naliehavosti a neurčitosti. Pre Josefa je židovská vyvolenosť stigmou národa, ktorý sa rozhodol zo šťastného, bezstarostného a krásneho bezčasia namáhavo sa lopotiť za mýtickým cieľom. Smútok za strateným rájom sa stal časťou jeho duše. Toto „bezdomovectvo“ obrátilo Židov dovnútra. Prirodzený výber u nich pôsobil prostredníctvom biča – zo slabých život vypráskal a do schopných vtĺkol kŕč ctižiadostivosti. Aby dosiahli rovnakých príležitostí, museli mať vo všetkých oblastiach života trochu navrch. „Odmenou“ im bola nenávisť okolia. A keď na ľudí budete hádzať blato, budú páchnuť. Mnohí osadníci sa prišli do Izraela tohoto zápachu zbaviť.
Až po smrti mladej Diny, sa skeptický intelektuál Josef prebudil zo sna. Až po jej znásilnení a vražde sa vzdal ilúzie, že dialóg sa dá naordinovať a násiliu možno čeliť s hlavou v piesku, alebo v oblakoch. Vo finále sa na korbe auta s novými osadníkmi, ktoré sa šinie nocou, kradmo, ako zlodej v noci, započúva do takéhoto rozhovoru:
„Jakmile zavlažíme jižní poušť, môžeme přivést další čtyři milióny.“
„To nám stejně zbyde ještě dvanáct.“
„Na tom nesejde, polovinu z nich stejně zabijí. Ta druhá se chvíli bude mít dobře...“
Odkedy som Koestlerovu knihu dočítal premýšľam s Josefom: Áno, kibucnícky komunizmus je pre niektorých intelektuálov, ktorý v prítmí a istote svojich pracovní premýšľajú, ako uskutočniť utópiu, ešte stále predmetom romantizujúcich snov o šťastí bez vlastníctva a nerovností. Áno, enklávy náboženskej výlučnosti a vylúčenosti sú pre romantických filosemitov enklávami ľudí, ktorí si zvolili život v bezprostrednej blízkosti Boha. Premýšľajú, ako zachovať múry ich uzavretosti a súčasne vymýšľajú svet bezbrehej tolerancie. A chudobní medzitým biedne živoria a vylúčení sú vylučovaní. Teda, pokiaľ konkrétni jednotlivci nezoberú svoj údel do vlastných rúk a nevykročia na cestu – za seba a svojich blížnych – ako zlodeji v noci. Nie preto, aby menili svet, ale preto, aby podržali svoj údel vo vlastných rukách. Takáto sloboda sa nerodí v sociálnych revolúciách a v politických doktrínach, ale v mysliach a srdciach jednotlivcov.
Knihy, ako je tá Koestlerova, nahradia niekoľko políc odborných monografií. A ani celá knižnica takýchto kníh však nezastaví násilie.
Pôda, ktorú osídľovali, bola síce vykúpená, ale peniaze na ruku sú jedna vec a pôda predkov druhá. „Je tu kopec pro mě, anebo jsem tu já pro kopec?“, poznamenal prípadne jeden z arabských predajcov, keď sa noví osadníci na odkúpenej pôde naozaj objavili. A kolotoč násilia sa mohol rozbehnúť: „Jedinou odpovědí na násilí je odplata. S etikou to nemá nic společného. Koncept pomsty je překonaný a absurdní. Na teror musíme odpovídat terorem z čistě racionálních důvodů“, hovorí osadník Šimon pri jednej z večerných diskusií v kibuci.
Cez deň úmorná fyzická práca, často pod paľbou arabských zbraní, a večer diskusie. Napríklad: „Ať se nám to líbí nebo ne, život ve společnosti je založen na tichém předpokladu kolektivní odpovědnosti za činy jednotlivce. Ježíše neodsoudil jakýsi Kaifáš, ale Židé, kteří nesou vinu dodnes. První parlament založili Angličané a zdá se, že každý Angličan je na tento počin hrdý a podílí se na něm. Totéž platí pro lidská práva, která dali světu Francouzi, a koncentrační tábory, ve kterých nás Němci vraždí. Ve válce jednáme podle zásady, že vina je stejnoměrně rozdělena mezi jednotlivce, z nichž sestává národ nepřítele, a že tedy nesejde na tom, který z nich je zabit. Civilizovaná válka volí své cíle stejně nevybíravě, jako Arabové oběti své krevní msty. A to Evropané považují za barbarství. V trojrozměrné válce úplně ztrácí význam dokonce pohlaví a věk. Zákony krevní msty poctivěji a otevřeněji nakládají s protivníkem jako s homogenním kolektivně zodpovědným celkem,“ medituje hrdina Koestlerovej knihy Josef.
Jeho meditácie akoby v behu času nestratili ani piaď svojej naliehavosti a neurčitosti. Pre Josefa je židovská vyvolenosť stigmou národa, ktorý sa rozhodol zo šťastného, bezstarostného a krásneho bezčasia namáhavo sa lopotiť za mýtickým cieľom. Smútok za strateným rájom sa stal časťou jeho duše. Toto „bezdomovectvo“ obrátilo Židov dovnútra. Prirodzený výber u nich pôsobil prostredníctvom biča – zo slabých život vypráskal a do schopných vtĺkol kŕč ctižiadostivosti. Aby dosiahli rovnakých príležitostí, museli mať vo všetkých oblastiach života trochu navrch. „Odmenou“ im bola nenávisť okolia. A keď na ľudí budete hádzať blato, budú páchnuť. Mnohí osadníci sa prišli do Izraela tohoto zápachu zbaviť.
Až po smrti mladej Diny, sa skeptický intelektuál Josef prebudil zo sna. Až po jej znásilnení a vražde sa vzdal ilúzie, že dialóg sa dá naordinovať a násiliu možno čeliť s hlavou v piesku, alebo v oblakoch. Vo finále sa na korbe auta s novými osadníkmi, ktoré sa šinie nocou, kradmo, ako zlodej v noci, započúva do takéhoto rozhovoru:
„Jakmile zavlažíme jižní poušť, môžeme přivést další čtyři milióny.“
„To nám stejně zbyde ještě dvanáct.“
„Na tom nesejde, polovinu z nich stejně zabijí. Ta druhá se chvíli bude mít dobře...“
Odkedy som Koestlerovu knihu dočítal premýšľam s Josefom: Áno, kibucnícky komunizmus je pre niektorých intelektuálov, ktorý v prítmí a istote svojich pracovní premýšľajú, ako uskutočniť utópiu, ešte stále predmetom romantizujúcich snov o šťastí bez vlastníctva a nerovností. Áno, enklávy náboženskej výlučnosti a vylúčenosti sú pre romantických filosemitov enklávami ľudí, ktorí si zvolili život v bezprostrednej blízkosti Boha. Premýšľajú, ako zachovať múry ich uzavretosti a súčasne vymýšľajú svet bezbrehej tolerancie. A chudobní medzitým biedne živoria a vylúčení sú vylučovaní. Teda, pokiaľ konkrétni jednotlivci nezoberú svoj údel do vlastných rúk a nevykročia na cestu – za seba a svojich blížnych – ako zlodeji v noci. Nie preto, aby menili svet, ale preto, aby podržali svoj údel vo vlastných rukách. Takáto sloboda sa nerodí v sociálnych revolúciách a v politických doktrínach, ale v mysliach a srdciach jednotlivcov.
Knihy, ako je tá Koestlerova, nahradia niekoľko políc odborných monografií. A ani celá knižnica takýchto kníh však nezastaví násilie.