a to je možno dôvod, prečo sme zmierlivejší, ako by bolo primerané. Jeho brutalita a zverstvo boli najlepšie viditeľné v časoch, kedy šlo predovšetkým o vraždenie a okrádanie takzvaných buržujov, kulakov a kapitalistov. Spomienky na tieto časy zmizli a miznú s generáciou obetí. Pri nedávnom čítaní osobného denníkového svedectva skvelého ruského spisovateľa Ivana Alexejeviča Bunina (1870-1953) Prokleté dny (Argo, Praha 2006) a dobových poznámok Leva Nussimbauma, alias Essada Beja, alias Kurbana Saida (Tom Weiss: Orientalista, BB/art, Praha 2006) som cítil ako základné posolstvo autorov fakt, že všetky tie reči o beztriednej a spravodlivej spoločnosti poslúžili luze ako alibi k beztrestnému rabovaniu. Nevdojak som si spomenul na paralelu s vojnovým slovenským štátom. Bol to tuším Šaňo Mach, kto sa „preslávil“ výrokom: „Neničte židovský majetok, bude váš!“. Áno, takzvané sociálne revolúcie sledujú dva základné ciele: 1) nerealizovateľné utópie svojich hovorcov a 2) konkrétne hmotné záujmy svojich protagonistov. Sny o prekrásnom novom svete sa vo svetle historických skúseností stávajú svedectvom nepoučenej zaslepenosti a nepoučiteľnosti.

Buninove denníky pokrývajú zhruba dvojročné obdobie od leta 1917 do leta 1919. Žil v tom čase predovšetkým v Moskve a Odese. Jeho záznamy sú nabité negatívnymi emóciami. Noviny sú plné príšerností („Nasaďme nelítostný teror proti buržoazii a bělogvardějské svoloči, proti zrádcům, spiklencům, špionům, zbabělcům, a egoistům… Buržoustům je třeba zabavit všechny přebytky oblečení a peněz, a vzít rukojmí!“), všade streľba, zlodejstvo..... celková atmosféra hrôzy, desu a všadeprítomného strachu. Iba príroda nemá chybu. A naozaj, Buninove opisy počasia a prírody sú nádherné. Na ulici si však ľudia dôverne vymieňajú pocity takto:
„V Moskvě to dnes stojí za h…“
„Vono na venkově to stojí taky za h…“

V jedno krásne odpoludnie valiacej sa katastrofy, ktorá v Rusku vydrží neuveriteľné trištvrte storočia, sa na schôdzke „Uměleckého kroužku“ novinári dohadujú, či nespíšu „protest proti bolševické cenzuře“. Bunin si pritom neveriacky zhodnocuje stav vecí: „Četli Leninův článek. Nicotný a podvodnický – jednou „internacionála“, podruhé zase „ruský národní rozmach“.“ To námorníci na lodi Sovietskaja Rossija premýšľali inak. Tu je napríklad jeden z bodov ich programu „Soudruzi, každý výstřel – další buržoust“.

Všeobecná atmosféra preniká spoločnosťou, ktorá sa nemilosrdne delí na takých, ktorým treba podrezať krk, a na takých, ktorí sa tejto revolučnej úlohy chopia. Potencionálne obete sa chytajú neexistujúcich stebielok: „Ale kdepak, nedělejte si starosti. Zahynout Rusko nemůže – třeba už jen proto, že Evropa něco takového nedopustí: Nezapomeňte, že všichni potřebují evropskou rovnováhu.“

Ostrieľaní pragmatici však už vedia, ktorá bije. Spolupracovníci Ruských vedomostí a Ruské mysli prechádzajú do novín Golos krasnoarmejca… a Bunin doma triedi knihy – tieto na predaj a tieto so sebou do emigrácie. A na druhý deň v Izvestijách „... po úvodníku o ultimátu následuje seznam šestadvaceti včera popravených, pak článek o tom, jak se „daří organizovat práci“ v oděské Čece, že „práce je všeobecně hodně“, a nakonec následuje hrdé prohlášení: „Včera se podařilo sehnat uhlí, aby mohl být vypraven vlak do Kyjeva....“

Koncom apríla 1919 si Bunin zapisuje: „Lidu a revoluci se vše odpouští – „to všechno jsou jen excesy.“ Ľud a excesy patria k sebe a nie náhodou ľud hovoril boľševikom „naši“. „Revoluce je živel... Zemětřesení, mor či cholera jsou také živly. Jenomže ty nikdo neoslavuje, nikdo je nekanonizuje… Jen revoluci je třeba vždy „prohlubovat“. A čo také prehlbovanie revolúcie prakticky obnáša? 2. mája 1919 si Bunin zapísal: „Židovský pogrom na Velké Fontáně, uspořádaný oděskými rudoarmějci. Byli tam Ovsjannikov-Kulikovskij a spisovatel Kipen. Vykládali podrobnosti. Na V. Fontáně bylo zabito 14 komisařů a asi 30 obyčejných Židů. Vydrancováno bylo i plno krámků. Vtrhli tam v noci, vytahovali lidi z postelí a zabíjeli, koho je napadlo.“ A konce sú už iba rovnaké – tí, čo prežili a neutiekli do emigrácie, sklopia hlavy a zaradia sa. Stratia pritom všetko vrátane seba.

Spisovateľ a dobrodruh Lev Nussimbaum, alias Essad Bej, alias Kurban Said zažíval nástup boľševickej revolúcie v Baku, ktoré sa vďaka rope stalo oázou bohatstva a prosperity. „Ty grimasy, které lidé náhle nasadili místo tváří – vše pekelné, vše zvířecí, vše tupohlavé… Bolševizmus začal proměnou lidské tváře v grimasu“ (Tom Weiss: Orientalista. BB/art, Praha 2006, str. 29-30).

S úžasom si dnes uvedomujem, že ľudská nepoučiteľnosť naozaj nemá hranice. Ako inak by bolo možné, že boľševická mentalita a rétorika znamenajú aj dnes zaručené volebné zisky? Teda, mám isté tušenia: Bude to zrejme pudová gravitácia (možno sa bude zase „deliť“ majetok buržoázie) a nepoučiteľná ilúzia niektorých intelektuálov, že spravodlivý svet je možné „uvariť“ v prítmí kabinetu a potom predložiť ku konzumácii. Áno, ľudia sa niekedy vzdávajú individuálnej slobody a súkromného vlastníctva v stave kolektívneho vzopätia, pod dojmom utopických ideálov a v bezprostrednom ohrození životov. Áno, v hlavách protagonistov sociálnej utópie nemá horor miesto. Ten prichádza až s jej realizáciou.