Jeho príbeh je k dispozícii v niekoľkých filmoch, knihách, na internete… a dnes aj v domácích i zahraničných nekrológoch. Právom!

Sir Nicholas Winton zachránil sám samučičký 669 československých detí. V nacistických koncentračných táboroch zahynuli státisíce detí. Koľko takých, ako bol on, by zachránilo všetky? Že je to na Čechy, Slovensko, Poľsko, Maďarsko... veľa?

Nakladali nás do vagónov ako dobytok. Predtým nás ešte stihli zbaviť majetku, dôstojnosti, všetkých práv. Že to boli také časy? Nie, to my sme boli takí! Napríklad: Nižšie je dokument, ktorý zanechal Rudolf Vrba pri jednej zo svojích návštěv na Slovensku. Že neviete, kto bol Rudolf Vrba? To bol ten, čo v apríli 1944, spolu s Alfrédom Wetzlerom, utiekol z Osvienčimu, aby podali svetu správu o tom, čo sa tam deje. Neutekali, aby si zachránilli vlastné životy, ale aby zachránili životy maďarských židov, ktorí mali nastúpiť cestu do Osvienčimských plynových komôr. Nezachránili ich, svet sa na ich Správu vykašlal (info tu: http://www.vrbawetzler.eu/).



Tento dokument netreba komentovať. Akurát je treba mať na pamäti, že jeho autor reprezentuje istý kultúrny genotyp, a že ide aj dnes o mimoriadne bezpečnostné riziko. Symbolizuje totiž nielen našu náchylnosť k páchaniu zverstiev, ale aj sklon zakrývať tieto zverstvá ideológiou alebo dokonca náboženstvom. Raz je to národný socializmus, inokedy komunizmus, raz to je predsudok, inokedy zbabelosť, raz je to hamižnosť, inokedy obyčajná patológia, ktorá sa šíri ako pandémia krajinou. Nejaký Tiso, alebo Kotleba, sa vždy nájde. Hitler a Putin sú už potom iba symboly a alibi.

Sir Nicholas Winton je svetielko na konci tunela. Česť jeho pamiatke. Nedostatok podobných – vtedy aj dnes – je tá tma, ktorou kráčame.

Pravdu povediac, nemám rád kráčanie tmou a prvé čo ma napadne, keď už o nej musím písať, je otázka: Čo s tým? Do morku kostí cítim bezmocnosť. Deti a matky sú aj dnes v ohrození. Deti židovské, rómske, jezídske, šiítske, sunnitské, palestínske, izraelské, ukrajinské, ruské... české a slovenské a hovno s tým zmôžem. Wintonovcov je ako šafránu, ľudí Čarnogurského , Kotlebovského, Okamurovského... naturelu pretlak. Toť rovno v meste, kde momentálne žijem nedávno niesli demonštranti šibenice, ako symbol svojho postoja k ľuďom – migrantom, čiže aj k matkám a deťom. Najradšej by som sa vzdal štátnej prísušnosti. Netúžim po tom, aby som patril medzi takých, ako je Babiš, svedkovia jeho „nevinnosti“ a kopec podobných. Rád by som kričal na plné hrdlo dalajlámove slová o tom, že optikou Všehomíra – alebo evolúcie, keď chcete – sme všetci príbuzný. Fakt, že sa ktosi niekde narodil, nejakú reč pochytil od matky, nejakú kultúru nasával vzdelaním, nejakú kultúrnosť si osvojil výchovou a životom je až na druhom a treťom mieste. Kto však bude počúvať? Tých pár spravodlivých? A kto prekoná v sebe predsudky, chamtivosť, averzie k inakosti, kvôli druhým, ČINOM, alebo aspoň podanou rukou? Zase iba menšina. Zase iba tých pár ľudí, ktorí sú verejným hlasovaním odsúdení k desatinkám percent hlasov slobodných občanov a vystavení väčšinovému opľúvaniu! Áno, sme odsúdení hovoriť a písať materinským jazykom, sme povinný konať na tom kúsku zeme, kde žijeme, aj keď to často býva na periférii, alebo v periférnych pozíciách. KONAŤ, a nie žvatlať! To však neznamená, že nežijeme na Titanicu, znamená to však možnosť voľby: Zaradíme sa k tým, ktorí sa tlačili k záchranným člnom a odstrkovali slabších, alebo sa pridáme k orchestru, ktorý do poslednej chvíle kdesi v podpalubí vyhrával svojim blížnym na cestu do VEČNOSTI? Dúfam, že by sa našli aj takí, ktorí by na palube zrážali k zemi tých hajzlov , ktorí sa hlava nehlava rútili za tým svojim osobným, ničotným, prežitím.

Nicolas Winton ostáva na panteóne ako symbol, nie preto, že zachránil niekoľko stoviek detí, nie preto, že o svojom konaní celý život mlčal a vôbec už nie preto, že sa dožil požehnaného veku, ale preto, aby pripomínal, že rozhodovanie medzi dobrom a zlom je vec osobného postoja a osobnostnej výbavy Hitler/nehitler, Putin/neputin...

Písané pre .týždeň (www.tyzden.sk). Text neprešiel jazykovou redakciou.