Tento slogan sa po víťazstve Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách cituje najčastejšie. Možno by stálo za úvahu povedať si, čo odchádza a čo prichádza.
Moja generácia vyrazila (väčšinovo) do sveta v strednom veku – po Novembri 89. Generácia našich vnúčat sa už do otvoreného sveta narodila. Moja generácia sa prehupla zo sveta nedostatkovej ekonomiky do sveta prebytku. Naše vnúčatá (zväčša) nepoznajú hmotné strádanie. Moja generácia žila vo svete priamej komunikácie, v prítmí televízorov, ktoré chytali zhruba štyri stanice, a s uchom na ilegálnom vysielaní Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy. Naše vnúčatá majú integrované multimédium vo vrecku...
Moja generácia žila „iné“ dejiny, ako bude žiť generácia našich detí a vnúčat. Rodili sme sa ku koncu svetovej vojny, alebo tesne po nej, v komunizme. Dospievali sme a zakladali rodiny v neslobode. V šesťdesiatych rokoch sme si chvíľu užívali „novú vlnu“ v politike, v umení, v životnom štýle. Tanky, ktoré tomu urobili koniec, sme mali pred barakom. Videli sme aj prvých mŕtvych civilistov. Normalizácia trvala dlho, November 89 bol naša hodina H. Eufória bola krátka, demokracia však prežila. Naše deti začínali svoje životy za mečiarizmu, alebo až po ňom. Vnúčatá stoja pred výzvami, o ktorých nemáme ani tušenie my, ani oni.
Otázka znie: Môžeme si rozumieť? Myslím, že áno, ak sa budeme mať radi. Tuším, že to bola Božidara Turzonovová (alebo Emília Vášáryová?), ktorá na jednom z novembrových námestí do mikrofónu zvolala: „LÁSKA!“ Akurát vtedy to nebol dav, ale zhromaždenie občanov. Prešlo tridsať rokov čakania na podobné zhromaždenia. Vtedy za demokraciu, dnes za slušnosť.
O „dave“: Od klasikov teórií davu jeden pribudol – e-dav. A pribudol aj jeden nový (virtuálny) svet. Presnejšie e-svet, pretože ten je súčasťou dnešnej doby a jej ducha. Osobná skúsenosť mi hovorí: slovo v médiách prežije zhruba deň – dva. Stopa však ostáva. Napríklad dnes, keď som kráčal domov dopísať tento text a zašiel som si pri karlínskom tuneli na verejné WC. Pani u okienka: „Že vy ste ten slovenský politik?“. Uf, stopa! V politike som bol necelé dva roky (od roku 1989).
O „stope“: Od idey k ideológii, od ideológie k jej fanatickým vyznávačom a násiliu. A znovu od začiatku – dejinný cyklus zabúdania. Aj tí vodcovia, ako keby mali rovnaký kultúrny genotyp. Teda, platí to takmer výhradne pre fanatických vyznávačov nacionalistických ideológií a náboženstiev. Povedal som fanatických. Pred takými nech nás pánboh a liberálna demokracia ochraňujú. Keď hovorím o pánubohu, myslím láskavého a súcitného. Keď hovorím o liberálnej demokracii, myslím mierové spolužitie rozmanitých hodnotových svetov, čo má od bezhodnotového (ešte raz a naposledy používam Ficov slovník) nekonečne ďaleko.
A napokon: to podstatné, čo moja generácia odovzdáva tým ďalším, je spôsob, akým sme dokázali konkrétne (!) žiť. Ako sme dokázali božiu prítomnosť v nás (povedal by František Mikloško) a plody slobody, ktoré ponúka liberálna demokracia, využiť pre seba a pre druhých.
Písané pre Denník N
Moja generácia vyrazila (väčšinovo) do sveta v strednom veku – po Novembri 89. Generácia našich vnúčat sa už do otvoreného sveta narodila. Moja generácia sa prehupla zo sveta nedostatkovej ekonomiky do sveta prebytku. Naše vnúčatá (zväčša) nepoznajú hmotné strádanie. Moja generácia žila vo svete priamej komunikácie, v prítmí televízorov, ktoré chytali zhruba štyri stanice, a s uchom na ilegálnom vysielaní Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy. Naše vnúčatá majú integrované multimédium vo vrecku...
Moja generácia žila „iné“ dejiny, ako bude žiť generácia našich detí a vnúčat. Rodili sme sa ku koncu svetovej vojny, alebo tesne po nej, v komunizme. Dospievali sme a zakladali rodiny v neslobode. V šesťdesiatych rokoch sme si chvíľu užívali „novú vlnu“ v politike, v umení, v životnom štýle. Tanky, ktoré tomu urobili koniec, sme mali pred barakom. Videli sme aj prvých mŕtvych civilistov. Normalizácia trvala dlho, November 89 bol naša hodina H. Eufória bola krátka, demokracia však prežila. Naše deti začínali svoje životy za mečiarizmu, alebo až po ňom. Vnúčatá stoja pred výzvami, o ktorých nemáme ani tušenie my, ani oni.
Otázka znie: Môžeme si rozumieť? Myslím, že áno, ak sa budeme mať radi. Tuším, že to bola Božidara Turzonovová (alebo Emília Vášáryová?), ktorá na jednom z novembrových námestí do mikrofónu zvolala: „LÁSKA!“ Akurát vtedy to nebol dav, ale zhromaždenie občanov. Prešlo tridsať rokov čakania na podobné zhromaždenia. Vtedy za demokraciu, dnes za slušnosť.
O „dave“: Od klasikov teórií davu jeden pribudol – e-dav. A pribudol aj jeden nový (virtuálny) svet. Presnejšie e-svet, pretože ten je súčasťou dnešnej doby a jej ducha. Osobná skúsenosť mi hovorí: slovo v médiách prežije zhruba deň – dva. Stopa však ostáva. Napríklad dnes, keď som kráčal domov dopísať tento text a zašiel som si pri karlínskom tuneli na verejné WC. Pani u okienka: „Že vy ste ten slovenský politik?“. Uf, stopa! V politike som bol necelé dva roky (od roku 1989).
O „stope“: Od idey k ideológii, od ideológie k jej fanatickým vyznávačom a násiliu. A znovu od začiatku – dejinný cyklus zabúdania. Aj tí vodcovia, ako keby mali rovnaký kultúrny genotyp. Teda, platí to takmer výhradne pre fanatických vyznávačov nacionalistických ideológií a náboženstiev. Povedal som fanatických. Pred takými nech nás pánboh a liberálna demokracia ochraňujú. Keď hovorím o pánubohu, myslím láskavého a súcitného. Keď hovorím o liberálnej demokracii, myslím mierové spolužitie rozmanitých hodnotových svetov, čo má od bezhodnotového (ešte raz a naposledy používam Ficov slovník) nekonečne ďaleko.
A napokon: to podstatné, čo moja generácia odovzdáva tým ďalším, je spôsob, akým sme dokázali konkrétne (!) žiť. Ako sme dokázali božiu prítomnosť v nás (povedal by František Mikloško) a plody slobody, ktoré ponúka liberálna demokracia, využiť pre seba a pre druhých.
Písané pre Denník N